O cintorínoch, delfínoch a hradoch, o dúhových náramkoch, vážkach, studenej vode a detstve a o tom, prečo tu nie je Ansem...

Mood: Zmiešaná, ale teším sa do školy (to je zléééé...)
Listening: Mika- We are young
Reading: J. R. Salinger-Kto chytá v žite
Watching: United states of Tara (2x11/2x12 za dnešok)
Writing: OTR kap. 24

Upozorňujem, že tento kúsoček je priama citácia z môjho denníka počas môjho pobytu na Záhorí. Zmenila som dokopy iba dve vety: Jednu pre to, že bola totálne nevhodná a druhú, pretože sa mi nepáčila jej štylistika. Nesúďte ma...


21.8. 2010 12:30

Mali sme tu na to byť dvaja. Ja a Ans. Ostala som iba ja. Moja krstná je nnezodpovedná, nemožná, úplne mimo a hlavne celá jej osoba mi občas lezie na nervy. Proste a skrátene, nevedela si to zariadiť a Ansema nevzala. Takže som na to sama. Sedím v aute, ktoré páchne novotou, v čiernom Mercedesi, ktoré patrí otcovej frajerke (zabite tú ženu niekto! Ako môže byť tak blbá?), kopen nohami do sedadla predomnou (tak ti treba, fotríku, pretože si ma nenechal sedieť v predu!) a premýšlam, či by ma foter iba vykastroval alebo rovno zabil, keby som sa Lindy (no jo, tá bloncka, čo riadi...) spýtala na IQ. No čo je to za meno? MELINDA?!!! Znie to ako značka šampónu, alebo veľmi zlá prezývka pornoherečky. Fail, nevadí...
Prichádzame na miesto. Leziem z auta preč, je mi mierne nevoľno z Lindinej voňavky (niektorý ľudia proste nemali chodiť po tejto planéte...). Znechutený, odutý ksicht nahradí úsmev. Vstupujem do dvora. Je ako uź tradične plný detí. Patrik ku mne beží, zdvíham ho na ruky a dostávam detskú pusu. Je tam aj malý Tomino, MarryEm, Ema no a...
,,Čau," prednesiem k nemu. Znudene. Občas mám chuť mu rozbiť hubu, keď sa na mňa tak usmieva. Hej, Frat... Bratranec, alebo aká rodina mi on je... z neviem koľkáteho kolena. Ale po minulom roku s ním nechcem mať nič spoločné!
,,Ahoj, princezná!" (Teraz by som mu normálne vrazila po tomto oslovení, ale máme publikum, nechám si to na večer)
Položím Patrika na zem, nech sa ide hrať a nenápadne zmiznem do vnútra, do tieňa a chladu. Nech to predýcham, veď som iba teraz prišla.


21.8. 1020 21:00

Boli sme -ako už tradične- na cintoríne. Nech vám to príde akokoľvek zvrátené, mám rada cintoríny. Hej, som masochista, ale to už asi všetci vieme, nie? Rada sedím na cintoríne sama, iba tak sa dívam na hroby a premýšľam. Cintoríny inšpirujú.
Tento Sološnický cintorín mám rada. Aj napriek morbidnému nápisu Dnes ja, zajtra ty! na starom smútočnom dome, aj napriek hrobom príliš blízko pri sebe, že sa medzi nimi nedá prechádzať a musíte stúpať na murované obruby, aj napriek množstvu kvetov na ktoré mám alergiu a popadaných, kamenných anjelov, ktorých zhodila búrka. Mám ho rada, tak ako cintorín v Lúčnici. Čosi mi pripomína. Ľudí, ktorých som poriadne nestihla spoznať. Striedajú sa tu mená, ktoré poznám, veľkú časť z nich nesú aj moji kamaráti z okolia. To je čaro dediny, rodiny sa tu nemenia. Stále tie isté, majú tu svoju tradíciu, históriu, korene.
Pomáham Paťkovi zapáliť sviečku. Pohľad mi pri tom padne na prtienok. Malý, nenápadný, zlatý prsteň, s dvoma delfínmi plávajúcimi oproti sebe. Dostala som ho od otca. Jeden zasa jedna s tých maličkostí, ktoré budem strážiť ako oko hlave, lebo sú od neho, napriek tomu, že on samotný pre mňa nič neznamená. Ale ten darček áno. Väčšinou mi otec dáva veľké darčeky. Kupuje mi drahé veci, pozýva ma do kina, berie do drahých reštaurácii, platí drahé výlety. Kupuje si ma. ale raz za čas ho napadne nejaká nostalgická chvíľka a daruje mi niečo, čo pre mňa má ozajstnú cenu. Pretože sa to viaže s nejakou spomienkou. Strieborný náramok, ktorý nosím na ľavej ruke som dostala tiež na Záhorí, dal mi ho spoločne s Jarkou, jeho bývalou frajerkou, ktorú som mala naozaj rada. Vraj ho vylovil z mora na dovolenke, keď sa boli potápať. Prstienok má podobný osud.
A k tomu sú na ňom delfíny. Delfíny sú a vždy boli symbolom môjho otca. Odmalička si pamätám, ako nosil delfínový prívesok na krku a ja som mu ho rada strhávala, ako mal svoj byt vyzdobený soškami dlefínikov a z dovolenky si priniesol delfínové povliečky, ako sa v jeho aute hompálal delfínový osviežovač vzduchu a uňho v kúpeľni boli delfínové kachličky a delfínová mydelnička.
Delfín, je ako môj otec. Tiež majú radi vodu, exotické oblasti, slnko, more a sú prítulné. Delfíny plávajú v mori problémov a vôbec im to nevadí, predvádzajú tam piruety, zabávajú divákov, veselo sa s nimi hrajú a je im úplne jedno, čo sa deje okolo nich. Sú to bezstarostné, veselé povahy, ktoré ignorujú problémy a zodpovednosť. Presne ako môj foter! Pomaly chápem, prečo tak miluje delfíny...

22.8. 2010 0:37

Asi raz zastrelím svojho bratranca. Nemyslím Patrika ale Matúša! Prišiel asi o deviatej, samozrejme všetko sa ako vždy krútilo okolo neho: že ako bolo na zápase, koľko prehrali (20:17, tak im treba!) no a stredobod pozornosti, náš dokonalý model vychcaného debilného decka sa ma pokúšal hodiť do potoka. A tak tu sedím s totálne mokrými balerínkami a musím konštatovať, že tá voda je studená!!!
Pekne od začiatku:
V kulturáku je oslava, nejaká moja teta z 278 kolena má narodeniny (50 rokov, wheeey, tá si už dlho nepožije a keď bude takto chlastať, tak ešte kratšie...) a ďaľších 100 ľudí (trepem, toľko obyvateľov táto dedina ani nenazbiera) má tiež nejaký sviatok. A kedže je oslava, tak sa čo? Ale hovno oslavuje, chlastá sa! No a žerie torta, ale to je vedľajšie, hlavne, že sa chlastá!
Tak sme sa my deti (vekový priemer nám kazí iba Matúš, inak sme 15-20) vyplížili z tej "ohromnej zábavy" von. Ihrisko nám niekto obsadil (mala som chuť ich vyhodiť, ale zmena plánu) a tak sme skončili na jednej z tých nových lavičiek pri potoku (ako som už povedala, veľmi studenom potoku!). Samozrejme riešil sa zajtrajší výstup nna hrad. Je to každoročná prázninová tradícia. Pozbierajú sa všetky decká, ktoré nie sú na dovolenke a sú ochotné vydržať Matúša a idú s nami na Plavecký hrad. Znamená to asi hodinu šlapania do kopca, ďalšiu hodinu lezenia po rozpadnutých hradbách a pozorovania výhľadu, z ktorého mi je priavideľne na odpadnutie (ale človek si zvykne na všetko) a potom zlezenie pod hrad, kde sa opeká až kým toho nemáme plné zuby. Potom nasleduje beh dole, po strmom kopci dole, pričom sa vždy niekto skoro zabije na kameňoch, potkne o prevrátený strom, alebo spadne do rokliny. Ako vravím, zábava!
Ale nie, preháňam. Je to fajn.

22.8. 2010 20:00

A je po všetkom, už som doma!
Boli sme na hrade. Ak si odmyslím, že nás skoro zožrali komáre, tak to dopadlo všetko dobre. Až na Matúša, ktorý sa ako tradične skoro zabil pri behu dole. A na Adama, ktorý s nami odmietol ísť (zaspal, budem strielať!) a na útok vážok, ktoré nás asi nemajú radi. Bolo ich asi päťdesiat, keď sme sa z hradu vrátili. Všetky pred bránou do domu, lietali si dookola ako šibnuté a jedna sa mi zamotala vo vlasoch. Nemám rada vážky....
No a prisla aj Aďa. Trochu mi pripomenula naše detstvo, keď sme sa hrávali spolu na ulici, kým naši grilovali, alebo keď sme v Bratislave chodili spolu von, pretože bývala hneď vedľa mojej bývalej školy. To je už preč, ale nevadí... pospomínali sme!
Vcelku bolo dobre, len mi chýbal Ansem. A nabudúce si na záhorie nesmiem zobrať všetky moje dúhové náramky. Veľmi, veľmi škaredo na mňa pozerali... aj chlapy v krčme, aj babky pri cintoríne!
Alebo viete čo? Nech si trhnú, nabudúce si donesiem dúhovú vlajku! A nech si trhne aj Frat....

 Blog

3 0 1 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu