Chvíľu som tam len tak sedela, pozerajúc cez okienko, rozmýšľajúc plnou silou na to, čo mi chcel Sajhe povedať. Prečo sa len, dočerta jeho, vyjadruje v hádankách? Kto mu má rozumieť? Ved ani divá sviňa nepochopí čo mi chce povedať takým čudným spôsobom.
„ Alis, počúvaj ma, teraz, “ povedal mi vtedy, „ je to rovnaké ako s hologramom.“ myslela som si, že som pochopila, že mi chce naznačiť že je to s našou situáciou zlé ale ...proste mi to nesedí. Z premýšľania ma vytrhlo moje zariadenie. Stlačila som gombík, obrazovka sa vysunula a na mňa hľadela tvár môjho zástupcu Despaira.
„ Áno, lieutnant? “ Ohlásila som sa unaveným, otráveným hlasom.
„ Moja slečna, zariadil som v Jedálni stretnutie a konferenciu pre všetkých obyvateľov našej lode. Považoval som za svoju úlohu vás informovať o tomto rozhodnutí z mojej strany a...“Povedal, a keď som si vypočula, čo urobil, ma vystrelo. Nadýchla som sa a prerušila som ho v lavíne jeho vysvetľovania. „Despair, nepožiadala som vo Veliacom Oddelení náhodou všetkých o totálne informačné embargo v tejto veci? Nepovedala som, že nechcem paniku a strach na mojej lodi? “ začala som zostra a chystala som sa ešte pridať na tóne. „ Povedala ste, áno, ale ja som pokladal za svoju morálnu zodpovednosť...“
„Morálnu zodpovednosť? “ Vyštekla som, nemohúc uveriť tomu, že on na mňa vyťahuje morálku v tejto veci, kde náš tím zlyhal predovšetkým morálne. „ Despair, “ pokračovala som, „ práve vrámci morálnej zodpovednosti, pane, som všetkých požiadala o ticho. Vrámci tej istej morálky chcem zachovať pokoj a vy to všetko zruinujete? “ Pravda bola ale, že som nevedela čo tomu davu ľudí mám povedať. Vina bola naša a to aj priznávam otvorene, ale nechcela som to počuť z úst pobúreného ľudu. Despair pokračoval normálnym, kľudným tónom, ktorý by ma ešte viac vytočil, keby mi nepovedal to čo mi povedal: „ Kapitánka, pokladal som za svoju morálnu zodpovednosť ich informovať, a tým teraz informujem aj vás, že o chvíľu lod Mackintyre bude pripájať núdzový most.“ namiesto toho aby ma ten hlas vytočil, vytočila ma správa. „ A to mi teraz hovoríte? Prečo ste to neoznámili hned? “ Hlupák sprostý! Nadávala som mu v duchu. „ O dvadsať minút zhromaždite všetkých v Jedálni.“ Ukončila som bez obalu konverzáciu a zaklapla som zariadenie. Vybehla som z kajuty a pobrala sa do svojej. Začala som baliť. Bez rozmýšľania a tak trochu aj šťastná som hádzala všetko do tašky, šťastná že všetko bude zase dobré a budú všetci v bezpečí. A chcela som znovu vidieť môjho blondiaka. Môjho blondiačika, môjho Sajheho. Keď som dokončila toto balenie, trochu chaotické priznávam, som si sadla na posteľ. Čo im len poviem? Nemala som ani čas si odpovedať na otázku, už mi znova niekto volal. Stavila som sa v tom momente že to volá Despair. A mala som pravdu, keď mi povedal: „ Kapitánka Nolarir, sme pripravení. Čaká sa už len na vás.“ Prikývla som, neodpovedajúc som len zaklapla obrazovku a vstala som. Milé od nich, že všetko nechávajú na mňa. Milé!
Prišla som pred dvojkrídlové dvere Jedálne. Tu sa spoločne stolovalo trikrát denne, ráno, na obed a večer. Tu sa aj už dva roky čo som na palube oslavovali sviatky ktoré sme my všetci uctievali na Zemi. Sviatok Jari, Jarná rovnodennosť, Jesenná Rovnodennosť, oba Slnovraty. Môj najobľúbenejší, a to azda aj každého zemského dieťaťa, Zimný Slnovrat, keď každé dieťa dostalo darčeky. Vošla som. V Jedálni panovala vrava. Cítila som nespokojnosť, bolesť, strach a hnev všade naokolo. Vystúpila som na malé pódium, kde vždy jeden z nášho tímu, väčšinou ja ako Kapitánka, dával prípitok. Pristúpil ku mne Despair, vzal mi ruku, akoby mi chcel dodať silu. „ Vysvetlil som im zhruba čo sa deje, toho som vás ušetril, ale chcú vysvetlenie prečo ste to tajili.“
Takže toho ma ušetrili, pomyslela som si a prikývla som. Vyžiadala som si ticho, ktoré prekvapivo rýchlo nastalo. „ Moji milí obyvatelia lode Marinae, moji priatelia, kolegovia, “ začala som, “ to čo ste už počuli z úst môjho kolegu Despaira, je pravda.“ Preglgla som na sucho. „ Sme v situácii, ktorá vôbec nie je ľahká, pochopte ma, čierna diera nás ohrozuje z jednej strany a môže nás vtiahnuť čoskoro, raz budeme blízko jej dosahu. Preto som nariadila vypnutie motorov. Ďalej, tie divoké nárazy, ktoré ste možno cítili, tak tie majú na svedomí asteroidy.“ Povedala som, vypustiac zo seba všetku pravdu.
„ Ale, toto sa isto dalo obísť, kapitánka. Som si istý, že takí námorníci ako vy, ak ste skúsení a nie banda ničomníkov, toto mohli vedieť dopredu a teraz by sme tu nesedeli a toto nepočúvali.“ Ozval sa ktosi. Prikývla som.“ Pane, máte pravdu, je to chyba jedného nášho kolegu, ktorý nedal pozor na koordinácie našej polohy a preto dnes riešime tento krízový problém.“
„ Ak je to krízový problém, ako vravíte, “ ozval sa ďalší, “tak aké je riešenie? “ Tentokrát som spoznala hovorcu, bol to vysoký, trochu pri sebe starší pán. Odpovedala som so stoickým pokojom.“ No, riešenie je, že pre našu záchranu sa podujala lod Mackintyre, ktorá práve teraz prichádza a, “ švihla som pohľadom na Despaira, ktorý mi ukázal rukou desať, „ za desať minút pripája núdzový most, ktorým všetkých presunieme. Tak preto, “ dodala som hlasnejšie, „ chcem aby ste ihneď teraz šli do svojich kajút a balili sa. O desať minút sa stretneme pri núdzovom moste.“ Ukončila som týmto stretnutie a ľudia, ako veľká voda sa začali valiť z dvojkrídlových dverí. Modlila som sa, že to je posledné, čo budem musieť niečo také riešiť a vydýchla som si. Klesla som na stoličku s únavou.
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
uf, ale že konečne odchádzajú z lode! ja sa strašne teším, ako sa stretne so Sajhem teším sa na pokračovanie!!!