Nevládzem

Nepatrným pohybom ruky
som opäť zastavila život.
Tak,ako to robím,
keď už mi je na svete
moc clivo.

Ležiac v nepohodlnej posteli
váham nad otázkou:Som šťastná?
Naozaj chcem toto?
Smiať sa cez zaťaté zuby
a krvavé ďasná?

Čerpám silu z podoby
neexistujúcej vyrovnanej osoby
a rozmýšľam-
môže mi Boh umožniť
sa s tou maskou stotožniť?

Hanbu,posmech,poníženie
vidím všade navôkol
a už fakt nedokážem
hlboko skrývať ten bôľ.
Nevládzem.

V skutočnosti nevidím toľko krásy
v každej hviezde,v každom kvete,
no dnes je treba hľadať krásu
aj v pochmúrnom svete.
Chce sa mi vracať-nie zo sveta,
ale z ľudí.
Čo iné sa dá čakať potom,
ako ma každý odsúdi?

Nádejný plamienok červenej sviečky
uprostred izby horí.
Dúfam,že sa mu nebude priečiť
vzbĺknúť v šťastný oheň.
Ja mu pomôcť neviem,
len mlčky pozorovať jediný plameň.
Nech sa nebojí spraviť to sám
usmrtiť vetu,že môj život je klam.
Škrtnúť raz by stačilo len,
no ja cítim,že už ani to neviem,nevládzem.

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu