Aj tak bude o chvíľu pršať.
V miestnosti je len klavír a na ňom poukladané fotografie.
Precízne.V ručne obrusovaných,zlatých rámoch.´
Je na nich muž,žena a bábätko.Vyzerajú ako šťastná rodina. Usmievajú sa.
Vedľa fotografií ležia vysušené čierne ruže.
Muž s fotografií sedí za klavírom.Tajomný pohľad upiera na fotky.
V nebíčkových očiach sa mu značí smútok.Vždy.Aj keď sa smeje.
Cez čelo mu padajú kučeravé,husté,uhľovo-čierne vlasy.
Oblečený ma oblek,ešte z práce.
Dlhé prsty kĺže po klavíri.Znie to nádherne.
Vo dverách sa zjavila žena.Krehká na pohľad,silná vo vnútri.
Drobná blondínka s orieškovými očami.V náručií drží dieťa.Dievčatko.
Muž si ju nevšimne,hrá ďalej.Žena stojí vo dverách.Chveje sa. Počúva.Očami na ňom visí.
Muž zdvihol pohľad od fotiek.Konečne si ju všimol.V očiach sa mu niečo blyslo.
Prestal hrať.
,,Ciao bella.´´,chladne povedal,hoc vo vnútri horel.
Blondína sa otočila a kráčala naspäť.V očiach sa jej zablysli slzy.
Dievčatko sa rozplakalo tiež.
S maličkou v náručií utekala preč.
,,Nie.Už viac nie.´´
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár