Zaspala. Plač unavuje.
Tú noc nemohol spať. Ležal na samom okraji postele, chrbtom k nej. Počúval jej pravidelné oddychovanie a cédéčko, ktoré neznášal. Zavrtela sa a akoby si nahlas povzdychla. Otočil sa k nej a pohladil ju po vlasoch.
Rozkukávala sa. "Jéj, ono sa mi to nesnívalo!"
"Nesnívalo," usmial sa a naklonil sa k nej, aby ju mohol pobozkať.
Pritúlili sa k sebe a vychutnávali si ten skoro zabudnutý pocit vzájomnej blízkosti. A vychutnávali si ho naplno, nie ako predtým Tentoraz vedeli, že je to naposledy.
Zaspali. Nielen plač unavuje.
Prebudila sa do slano žltého rána a skontrolovala telefón. Nič. Než vytočila jeho číslo, skúsila si to povedať nanečisto. Klepal sa jej hlas a než ho dostala do normálnej až veselej polohy, musela to trénovať asi tri minúty.
Zobudili sa skoro narovnako. A všetko bolo preč.
"Vibruje ti mikina," upozornila ho.
Natiahol sa pre ňu, vybral z vrecka telefón a ani nemusel pozerať na displej, aby zistil, kto volá.
"Čo jej mam povedať?"
Pretiahla si cez hlavu tričko, prehrabla vlasy a pokrčila ramenami. "Že si len teraz vstával... Ani nebudeš moc kecať."
"A keď sa spýta, kde som?"
"Tak povedz, že v posteli. Nebude sa pýtať, či v svojej, haha. Neboj."
Zasmial sa a zdvihol telefón.
"Ahoj."
"Čau! Zobudila som ťa?"
"Trošku."
"Prepáč..."
"Prepáčené."
"Prídeš dneska, zlatino?"
"To by som mohol."
"Tak ťa budem čakať, dobre?"
"Tak ma čakaj."
"Dobre, teším sa na tebe. Tak zatiaľ pa..."
"Pa."
Hneď jej bolo o niečo lepšie. Dneska si to vynahradí. Vysvetlí jej, prečo včera nemohol prísť. Pustia si film a nedopozerajú ho, tak ako vždycky... A veruže hej.
* * *
Tú noc nemohla spať. Ležala na samom okraji postele tak, akoby ležal vedľa nej. Tak ako včera. V prehrávači cédéčko, ktoré neznášal a ktoré hralo, keď tu bol s ňou... naposledy. Bolo jej smutno. Lenže čo mala robiť, keď jej bolo smutno? Nemohla robiť nič. Mohla len kŕčovite zavrieť oči a snažiť sa zaspať... Ale nespravila to, pretože vedela, že čím viac sa bude snažiť zaspať, tým menší to bude mať účinok. Dívala sa do tmy izby a objímala vankúš, akoby to bol on.
Zaspala. Plač unavuje.
Tú noc zase nemohol spať. Ležal na samom okraji postele, chrbtom k nej. Počúval jej pravidelné oddychovanie a cédéčko, ktoré miloval. Zavrtela sa a akoby si nahlas povzdychla. Otočil sa k nej a pohladil ju po vlasoch.
"Ahoj," povedala roztomilo rozospato.
"Čau," usmial sa a naklonil sa k nej, aby ju mohol pobozkať. Pritúlili sa k sebe a vychutnávali si ten skoro zabudnutý pocit vzájomnej blízkosti. A vychutnávali si ho naplno. Ona kvôli včerajšku a on... kvôli včerajšku.
Zaspali. Nielen plač unavuje.
Prebudila sa do slano žltého rána a skontrolovala telefón. Nič. Než vytočila jeho číslo, skúsila si to povedať nanečisto. Klepal sa jej hlas a než ho dostala do normálnej až veselej polohy, musela to trénovať asi tri minúty.
"Hmm?"
"Ahoj Janík..."
"Ahoj mačička..."
"Kde si?"
"V posteli," zasmial sa a ona sa zarazila.
"Vo svojej?"
"Čože?"
"Vo svojej?"
"No vo svojej, v čej asi inej?"
"Neviem. Prídeš dneska?"
"Prídem dneska. Ešte ti cinknem."
"Oukej. Tak zatiaľ."
"Zatiaľ," ukončil hovor, telefón odhodil a otočil sa späť k nej.
"Dobré ráno."
"Dobré," pretiahla sa a pretrela si oči. "To s tou posteľou bolo dobré. Vlastne si jej ani nemusel klamať..."
"No, veď my si neklameme," zasmial sa trpko a šiel sa osprchovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
4
hh, každý s každým, že čisté Beverly 902 10 al. pod. resp. dnešní ľudia =oDD
Napíš svoj komentár
a je tu je to už konkrétne a dobré