Pravdovražda

Dívala sa striedavo do lampičky a na neho - skrz neho. Počúvala skôr na pol ucha, nevedela, o čom hovorí, len vnímala jeho magicky ukľudňujúci tón hlasu a mala chuť zatvoriť oči a rozplynúť sa na malilinké čiastočky a proste len tak... nebyť. Bytie je zložitá vec a ona nemala na zložité veci náladu. Chcela sa vznášať na vlnách toho hlasu a nič iného nevnímať. V jeho očiach čítala ako v otvorenej knižke, ktorú by najradšej zaklapla a siahla po nejakej veselšej, v tej knižke sa striedal strach a zmätok zmiešaný so žiadostivosťou a bolesťou a ďalšími pocitmi, ktoré sa tak ťažko popisujú. Hľadať slová pre pocit je zbytočné... Nemožné. Mala rozpraskané kútiky a klepali sa jej ruky. Čokoláda chutila inak, než ako si ju pamätala, a šľahačka horkla na jazyku. Stále nevedela, ako mu to má povedať, stále hľadala tie správne slová, lenže zbytočne, pretože pre to, čo mala na srdci, nič ako správne slová neexistuje.

Chvíľku bolo ticho.

"Teraz som asi zabil náš rozhovor..."
"Nezabil," zavrtela hlavou. "Za to nemôžeš... To sa zabilo samo."
A potom začali rozvíjať šialené samovražedné teórie. Smiala sa, ale bolo jej do plaču. Vedela, že teraz už musí s pravdou von, že už to nejde ďalej odďaľovať. Hrala sa s prstienkom, ktorý jej on pomenoval, a snažila sa prekričať tlkot svojho srdca. A keď sa mu tak dívala do očí a do hlavy a do duše, trochu vydesene si uvedomila, že to, čo mu rozpráva, nie je lož prekrstená na pracovnú pravdu, ktorú predhadzovala všetkým a ktorej už sama skoro začínala veriť, ale skutočná pravda a nič než pravda. Dlho bola odhodlaná radšej si useknúť ruku, než komukoľvek priznať, ako sa veci v skutočnosti majú, a teraz tu naraz sedela pred ním (clean... the cleanest i´ve been) a čakala, kedy sa z jej vnútra konečne odvalí kameň pravdy, ale nič sa nedialo. Úľava neprichádzala a zrejme sa ani nechystá. Potom ju odprevadil domov a tam na ňu spadol meteorit. A mesiac v céčku sa tomu smial.

 Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu