Diabol Pianista

Kráčala som po tmavých uliciach, úplne sama. Len s vetrom, čo sa mi pohrával s vlasmi i myšlienkami. Nerada chodím takto za tmy sama, nuž kráčam veľmi rýchlo, aby som čo najskôr bola doma. Trasúc sa od zimy, predstavujem si samú seba ako pijem doma horúci čaj, ktorý ma príjemne zohrieva. Radšej pôjdem skratkou, hovorím si, nech som čo najskôr doma. Zatáčam teda do akejsi uličky pomedzi rodinné domy, dúfajúc, že trafím domov. Ticho mi píli uši, premáha ma strach. Vychádzam z krátkej štvrte rodinných domov a dostávam sa k lesu. Dostanem sa tadiaľ domov? Nevrátim sa radšej? Obzerám sa späť a už-už sa otáčam, že sa vrátim, keď sa mi zdá, že počujem za sebou kroky. Určite si ich v tom tichu len namýšľam, ale predsa sa rozbehnem opačným smerom - smerom do lesa. Bežím pomedzi stromy, potkýnajúc sa o praskajúce vetvy a neďaleko predo mnou sa vynára akýsi čudesný opustený dom. Tam nepôjdem, určite nie, veď vyzerá tak pochybne. Na chvíľu však predsa zastanem a popri svojom hlasnom dychu začujem tichú príjemnú hudbu, vychádzajúcu zo starého domu. Je nádherná, akoby sám diabol hral na klavíri. Celá ohromená kráčam pomaly k dverám. Opatrne stisnem medenú kľučku a rýchlo vojdem dnu. Haló? Je tu niekto? Žiadna odpoveď, no nádherná klavírna melódia neutícha. Nasledujem teda jej tlmené tóny, až kým ju nepočujem úplne zreteľne, len pár krokov odo mňa. Zrazu ho vidím, muža s havraními vlasmi a bledou tvárou, ako sedí za pianom a vytvára tú najnádhernejšiu melódiu. Zrazu sa na mňa vyľakane pozrie a jeho tvár sa začína mračiť.
-Čo tu hľadáš?- pýta sa nahnevane.
-Počula som vás hrať, pane, a natoľko ma to zaujalo, že som vás chcela vidieť hrať zblízka. Hráte nádherne.- hovorím, bez rozmýšľania.
-Kto si?- opýta sa, jeho hnev trochu ustupuje.
-Som Eva, hovorím, ale priatelia mi hovoria...
-My nie sme priatelia.- skočí mi do reči.
-Prepáčte.- odpoviem zahanbene.- A kto ste vy?
-Diabol.- odpovie a ja sa potichu zasmejem.
-Neverím vám. Diabol predsa spôsobuje všetko zlo vo svete, vy len hráte túto nádhernú a smutnú melódiu. Nemôžete byt diabol.
-Hlúposť. Všetko zlo si ľudia spôsobujú sami navzájom. Ja len hrám na klavíri.
-Nikdy ste teda žiadne zlo nespôsobovali?- opýtam sa prekvapene.
-Kedysi.- odpovie. - Potom si ho ľudia začali spôsobovať sami. Mňa to teda baviť prestalo, tak sa tu nudím.
-Nemáte priateľov, pán Diabol?
-Nie. Kto by sa predsa priatelil s Diablom?
-Môžem sa s vami priateliť.- odpoviem, no z hlasu mi počuť pochybnosti.
-Ani ty mi neveríš. Bojíš sa, že ti ublížim, ale ja už dávno neubližujem.
-A prečo ste teda ubližovali?- pýtam sa zvedavo.
-Bol som malý chlapec, miloval som umenie a hudbu, no ľudia to nevedeli oceniť. Nikomu sa moja hudba nepáčila. Ani jedna z mojich piesní...
-Ako je to možné? Pred chvíľou ste predsa hrali a bolo to nádherné!
-Páčilo sa ti to, pretože miluješ umenie tak ako ja. Len ten, kto ho miluje, môže ho vnímať.
-A vy ste sa teda pomstili tým, ktorí ho vnímať nevedeli?
-Pomstieval som sa každému, nik mi už nevyhovoval. A tak som ostal sám.
-A čo robíte celé dni sám?- vyzvedám ďalej.
-Hrám na klavíri. Chceš sa pridať?- opýta sa a hádam prvýkrát zazriem na jeho tvári nepatrný náznak úsmevu.
-Kdeže.- vravím. - Neviem hrať na klavíri. Viete hrať šach?
-Kedysi som ho hrával...
-Zahráme si?- navrhnem a on mlčky prikývne...

...-Pán Diabol...!- začnem, no znova mi skáče do reči.
-Nehovor mi tak. Priatelia mi hovoria...-zarazí sa. - Vlastne, môžeš ma volať akokoľvek.
-Čo tak Pianista?- opýtam sa po chvíľke premýšľania.
-Znie to lepšie ako Diabol. zasmeje sa. A akože to priatelia volajú teba? opýta sa.
-To je jedno. vravím. Volajte ma ako chcete.
-Nuž..zamyslí sa. Smiem ťa volať Exacta?
-Prečo práve tak? Čo to vlastne znamená? -Pianista sa pousmeje.
-Je to z latinčiny. Znamená to Dokonalá.
Zasmejem sa.
-A čo si to teda vlastne chcela?
-Čože? Ach áno... Opýtať sa, prečo ste ma zasa nechali vyhrať?
-Raz predsa musím robiť aj niečo dobré.- a znovu sa zasmeje svojim krásnym smiechom.
-Prečo ste ku mne taký dobrý?
-Si moja malá Dokonalá.- odpovie jednoducho. - To predsa ako odpoveď stačí.
-Ste na ťahu.- upozorním ho. Dvihne figúrku a presunie ju.
-Šach.- usmeje sa. Rozmýšľam čo robiť. Ostali dve figúrky, moja a jeho. Ak sa pohnem zle, prehrala som, ak správne vyhrám.
-Je na čase, aby si šla domov.- povie odrazu.
-Ako to? Veď sme ešte nedohrali.- vravím nechápavo.
-Ó áno. Je to tvoj posledný ťah. Musíš ho však dohrať v živote. Pohneš sa správne, vyhrávaš, ak zle, vyhral som ja.
-A ak prehrám, tak si vyzmete moju dušu?- srandujem.
-Kdeže. Ak prehráš, začneme hrať znovu.
-Tak dobre. Zbohom, Pianista.- lúčim sa.
-Zbohom, Dokonalá.
Vstávam od stola a vychádzam z domu. Naposledy sa obzerám za priateľom, ktorý si sadá späť za klavír a začína svoju nádhernú pieseň. Usmejem sa a vychádzam von, do vetra a tmy, dohrať túto hru. A viem už aj, kam bude smerovať môj ťah. Viem, že on by si to tak želal. Koniec koncov, ak prehrám, budeme hrať znovu. Veď je to len hra.

...-Ide ti to výborne.- hovorí Pianista. Nič nehovorím, len ďalej pokračujem svoju pieseň na bielych a čiernych klávesoch. Tú istú, ako hral vtedy, keď sme sa videli prvýkrát. DLhé prsty sa mi šikovne pohybujú a hrajú tie najkrajšie tóny.
-Ďakujem ti za všetko.- hovorím mu. - Za to, že si ma naučil hrať.
-Nie, ja ti ďakujem.- usmeje sa. - Naučila si ma toho oveľa viac. Naučila si ma milovať a smiať sa. Vďaka tebe som svoju hru vyhral.
Zahniezdim sa na jeho kolenách opierajúc sa mu o hruď a ďalej pokračujeme v spoločnom hraní. A hráme tú pieseň, ktorá nás oboch toľko naučila.
-Aj ja som vyhrala tú svoju.- odpoviem napokon.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

18 komentov k blogu