Idiot a vinice....(príbeh, ktorý som nepísala sama, lebo sa mi vymkol z rúk)

- Príjemnú dobrú noc.
- Príjemnú dobrú noc aj vám, neznáma spolucestujúca. Predpokladám, že sa budete chcieť uložiť na spodnej posteli. Každý sa chce vždy uložiť na spodnej. Neviem prečo, ale po dlhom cestovaní vlakmi som si to tak pomimo všimol. Vždy si všímam nepodstatné detaily. Niežeby to nebolo jedno...
- Ja sa uložím kdekoľvek, po dlhom cestovaní som si zvykla, že samej mi je už aj tak všetko jedno.
- Rozumiem vám. Taktiež som sám, tak občas premýšľam, prečo si neľahnúť rovno do hrobu.
- Ako chcete.. ja vám v ničom nebránim. Sama sa zastrelím na konci príbehu.
- Naozaj? Čítali ste ho už snáď?
- Neraz. Mal by tu byť vojak, ale nie je tu. Trochu ste mi pozmenili príbeh, musím sa teda zabiť miesto neho.
- Ako viete, že sa v príbehu musí niekto zastreliť?
- Sama som ho písala.
- Vy ste tam však napísali vojaka. Prečo som v ňom teda ja?
- Sám ste doň vstúpili, ale nevadí, zbraň mám, aha, tuto pod vankúšom.
- Snáď o dôvod viac, prečo sa uložiť do hrobu. Viete, neprekvapujete ma.
- To nemusíte, za chvíľu sa zastrelím.
- Počkajte...Nechcete si najprv vykopať vlastný hrob? Neviem, či by ste boli spokojná, keby sme v ňom ležali...spolu.
- Prečo by sme mali?
- Nuž, ja si doň totižto naozaj plánujem ľahnúť, či už tam niekto predo mnou spadne alebo nie. Sám som si ho vykopal. Kopal som ho roky. Bol to zúfalý boj so zmrznutou zeminou. A popravde..Chcel by som vás požiadať o istú službu. Zastreľte sa prosím až po mne, niekto ma musí zahrabať.
- Nie. Žiadne zahrabávanie v príbehu nie je, prepáčte. Zastrelím sa, každú chvíľu...
- Počkajte chvíľu.
- Snáď na najbližšej stanici...
- Veď v tom príbehu ani ja nie som, prečo by ste nemohli zmeniť zopár riadkov?
- Nechcem ho meniť. Určite nie, prepáčte.
- Smiem sa teda aspoň opýtať, aký máte k tomu dôvod?
- Ja? Neviem. Možnože len preto, že som to tak chcela keď som to písala. Možnože len preto, že vojak sa niekde zdržal. Alebo preto, že zbraň je už nabitá pod vankúšom. Možno sa len cítim príliš sama.
- Sama? Tak si tam dopíšte mňa..
- ...A možnože len nadišiel čas vystúpiť...
- Kedysi som bol aj ja v armáde. Vraveli nám tam, aby sme si poslednú guľku nechávali vždy pre seba. A čo váš zásobník? Je posledná?
- Posledná.. aj stanica je už pre mňa posledná.
- Zvláštne, mal som pocit, že cestujete rada. Máte aspoň nejaké meno?
- Cestujem rada, ale nie až priveľmi sama. A meno nemám, ale môžete ma volať ako chcete.
- Kde ste vyrastali?
- V jednom dome na kopci. Boli tam vinice, viete...
Vyrastala som tam, ale jedného dňa som ostala sama. Tak som odišla, ale tie vinice tam kvitnú dodnes...
- To viete len vy sama. Píšete príbeh.
- ...sadla som si na vlak a odvtedy som nevystúpila. Viete, mali sme tu cestovať dvaja – ja a ten vojak. Jeho existencia mala byť tak opustená, že by mi dodala pocit, že už nie som tak sama. On sa na konci zabije, ale ja ostávam žiť. Ale akosi sa to pomenilo. Naďalej som sama a zbraň je nabitá pod vankúšom. Vyhodili ste vojaka z príbehu. Je to taký opustený príbeh, nevojde doň veľa ľudí. Keď sme tu už dvaja, on tu už nevošiel.
- Tak ja si teda ľahnem do hrobu. Pomaly, ticho zatvorím oči a uvoľním miesto pre vášho vojaka.
- On už nepríde. Viete, zomrel samotou. Mohla som mu zachrániť pár minút života, aby zomrel spokojnejší, ale už je neskoro.
- Je to zvláštne, nemyslíte? V ležadlovom kupé sú postele tri, postavy sem však vojdú iba dve, a každá z nich nakoniec zomrie samotou.
- Taký je príbeh... Mala zomrieť len jedna...
- ...avšak príbeh sa zmenil...
...avšak príbeh sa zmenil...
- Možno som narušiteľ.. Možno inšpirácia..
- ...a možno už ani vinice nekvitnú.. Lebo príbeh sa zmenil.
- Možno vinice nikdy neboli, píše príbeh aj o tom, kde ste vyrastali?
Ak áno a zmenil sa aj tam...
- Nepíše, nemôže.
- Nuž, je teda len o smrti.
- Nie je o smrti, ako to môžte povedať?! Je o rozhovore. Smrť je len záverom. Vy ste to nečítali?
- Nie. Som len postava.
- Pravda.
- Čo myslíte? Skončí sa tak, ako vravíte?
- Musí..tak som to všetko chcela.
- Mali ste byť živá a vojak zomrieť. Lenže vojak tu nie je. Mňa ste tu nechceli, ako môže vedieť, že príbeh bude pokračovať podľa vašich predstáv, keď sa zmenil?
- Desí ma predstava, že by sa menil inak, ako podľa mojich predstáv, koniec koncov, píšem ho ja.
- Desí vás predstava? A nedesí vás prítomnosť? Že som tu? Mimovoľne, aj keď som nikdy nebol vo vašich predstavách? Pri všetkej úcte, slečna, mám pocit, že ste stratili pero...
- Desí ma, že ste tu a ja som čím ďalej tým viac sama...A to pero nevadí,.. dopíšem príbeh slamkou do vysypanej kávy.
- Tak ho dopíšte. Vygumujte ma, pripíšte vojaka a nebudete sama.
Nemôžem zmeniť začiatok. Už len dopísať koniec a jeden výstrel. Prosím vás, nemôžte na konci pripísať „a vinice prestali kvitnúť...“ ?
- Nie.
Je mi to ľúto slečna. Ste hrozný sebec. Nepohnem ani prstom. Odkedy som sem prišiel, všimol som si jednu vec.. Zásadne odmietate urobiť jediný pohyb perom, aby ste ukončili moju existenciu. Nechcete zmeniť ani bodku v príbehu, prečo by som mal príbeh dopisovať za vás? Sú to vaše vinice. Nespravili ste pre mňa ani jedinú čiarku. Nespravím ju ani ja pre vás.
- A čo keby som vás ponúkla úžasnou čokoládou? Ah, prepáčte, zabudla som, že ste diabetik.
- Čože som?
- Cukrovkár. Nemôžte jesť cukor, ani čokoládu. Prepáčte, musela som vám to v poslednej chvíly pripísať, chcela som si nechať celú čokoládu..
- Nikdy som nejedol čokoládu.. Aspoň to nie je v príbehu. Prišiel som sem len zomrieť. Sám.
- Nie ste sám, ste so mnou.
- Ako je teda možné, že celý čas tvrdíte, že ste sama? Ja snáď nie som s vami? Ste snáď len vy so mnou?
- A prečo nie? Ja som tu pre každého, čo pristúpi, ale ja som sama.
- Ste tu pre mňa, no ja pre vás nie. Napriek tomu sa vás už hodných niekoľko strán snažím odhovoriť od samovraždy. A čo ste mi dali vy? Cukrovku. Nehnevám sa však. Vezmem si ju do hrobu. Možno sa tak uvoľní miesto pre niekoho, kto sa sem vojde. Niekoho ochotného zakopať ma. A nepovedzte, že sa to nestane, lebo príbeh píšete vy. Mňa ste nevpísali a predsa som tu. Ešte stále si myslíte, že máte nad ním moc?
- Prepáčte, nemáte vreckovku? Vždy, keď sa veľmi bojím, tečie mi krv z nosa.
- Mám, príbeh je však o rozhovore. Máte snáď strach? Smiem sa spýtať z čoho?
- Mám strach, že už neovládam príbeh.
- Prečo z toho máte strach?
- Prosím vás.. budem celá od krvi...
- Nemajte strach z toho, že ste stratili pero, už ho nepotrebujete. Počúvali ste ma vôbec?
- Nepočujem vás dobre, vlak práve brzdí. Vy to nepočujete?
- Už áno. Predsa čosi píšete..Asi to bude stanica. Zastrelíte sa teraz?
- ...je už asi čas vystúpiť...Na tejto stanici sa dlho stojí.
- Vy ste tu už boli?
- Nie.
- Nuž a zastrelíte sa teda?
- Dopíšete tam tie vinice?
- Nie.
-Nerobte mi napriek. Musím sa už zastreliť.
- Chcem totižto vedieť, ak teda príbeh naozaj píšete, ako budem pokračovať? Je to koniec?
- Asi áno, prepáčte.
- Nechajte ma teda vystúpiť z príbehu skôr, než ho skončíte. Nechcem sa stratiť.
- Prosím vás, nevystupujte. Nechcem umrieť sama.
- Nechcem zaniknúť.
- Zaniknete tak či tak.
- Mal som zomrieť sám. Keby som zomrel v príbehu, nemusel by som zaniknúť.
- Nenechala som vás zomrieť, aby mohol byť príbeh o rozhovore. Som sebec. A chcem aby vinice prestalo kvitnúť, keď sa zastrelím. Prečo to pre mňa nespravíte?
- Premýšľal som, že vás presvedčím. Že zbraň zahrabeme v hrobe, že budeme cestovať spolu. Ste však tvrdohlavá, zbytočne by som to skúšal. Koniec koncov, príbeh píšete vy. Je to bezvýchodisková situácia. Dokážeme pomôcť jeden druhému, ale obaja sme sebci. Ja chcem zomrieť pred koncom a vy tie svoje vyschnuté vinice.
- Tak to už v živote býva, viete? Ľudia by si mohli pomôcť, keby neboli sebci.
- Naše želania sú sebecké a v protiklade. Napriek tomu mi dávate na výber. Už dávno ste sa mohli zastreliť a mňa nechať zmiznúť. Nie ste sebec. Ste idiot.
- Ten vojak by mi isto nič také nepovedal...
- Cítite sa sama?
- Áno.
- Pretože ste idiot. Nemuseli by ste byť sama. Vy píšete príbeh.
- A predsa som tu nechala vás, vy to nevidíte? Nič to pre vás neznamená? Nechala som vás nahradiť vojaka a tým zabrániť mojej záchrane. Narušili ste moju samotu za cenu smrti a ja som vám to dovolila. Vám je to jedno?
- Áno znamená. Znamená to, že nie ste sebec. Inak by ste to už dávno skončili. Neviete čo chcete. Preto ste idiot.
- Nie je jednoznačné, čo chcem? Veď vojaka som nechala umrieť. Prečo sa stále sťažujete? Chcem od vás len jednu vetu na konci..
- Prečo ste ma tak napísali?
- Vymyká sa mi príbeh z rúk. Inak by ste sedeli ticho.
- Až vystúpite, zavriem knihu a napíšem na ňu „Som Idiot“, nech sa to už akokoľvek podobá ruskej literatúre. Potom s úsmevom zaniknem, ale nie víťazoslávnym.
- To nemôžte...Prosím. Ja kvôli vám zomieram..
- Vidíte, ste idiot.
- Začínam vás nenávidieť.
- Budem sa musieť vzdať. Spraviť vám radosť. Som len postava. Vy ste hrdina. IDIOT. Tak sa už zastreľte, keď vám to urobí radosť.
- Idem, vlak za chvíľu odchádza.
- Vlak sa už pohol.
- Nepohol, ja predsa píšem príbeh!
- Myslím, že ste vraveli, že sa vám vymyká.
- Nerobte to, zastavte ho, prosím!
- Myslím, že práve tento vlak sa vám vymkol...
- Musí sa zastaviť!
- Ja príbeh nepíšem. Píšete ho vy, lenže sa vám vymyká. Nesústredíte sa na ňho. Máte rada zvuk rozbiehajúceho sa vlaku?
- Mám. Vy?
- Veľmi. Celkom iste viac než zvuk výstrelov. Keď som bol v armáde, posledná guľka mi ušla. Tak som tu.
- ...a napokon ste poslednou guľkou zabili mňa...
- ...a zdá sa, že poviedka sa predlžuje – zbytočne.
- To nič, ďalšia stanica je blízko, môžem dovtedy sedieť pri vás na posteli?
- Dovolím vám to. Alebo sa chopte príbehu, a posaďte sa.
- Posuňte sa trošku, chcem vidieť na okno.
- Zdvihnite roletu. Rád vám uvoľním miesto.
- Vďaka.
- Ešte stále ste mi neobjasnili, prečo máte tak silnú potrebu použiť poslednú guľku. Vinice? Alebo to ani neviete? Vymkol sa vám snáď príbeh taktiež tu?
- Nie, tu ho držím tak pevne, až ma bolia hánky.
- Domnievate sa teda, že poznáte svoj dôvod? Zdeľte mi ho. Prosím.
- Nemusím vám hovoriť nič. A už sa ma toľko nevypytujte, prosím. Blížime sa k mojej poslednej stanici. Keby ste sa toľko nevypytovali, napísala by som ju o niečo ďalej. Vystupujem. Nezabudnite tú vetu.
- Nenapíšem ju.
- Vystupujem. Dovidenia. Zamávam vám ešte zvonku.
- Bolo mi potešením cestovať s vami. Idiot.
Dovidenia. Nevystupujte.

***vystrel***


….a vinice kvitli naďalej. naozaj bola idiotom....

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu