Jazero

Sedím na tráve.
Zázvor mám za ušami,
popol medzi prstami.

Sedím na tráve
apaticky-bezmyšlienkovo.

Kladiem si kocku cukru
na suchý jazyk.
A popol z dlane vytriem do nohavíc,
ešte je sladký, ešte nevrie.

Len ja som ticho,
zatiaľ neviem,
zatiaľ nevidím.
Len biele zástavy brázdia oblohu
a sypú sa do jazera
popolu.

Nevstávam,
som prikutá k tráve.
Purpurovej, čo rastie
len pod nohami,
vytrepávam soľ z vlasov,
slzy z líc
červených od vetra.
Spomienky na tento moment
utieram do svetra.

Letum in pictus.
(Smrť v obrazoch)
aj tak tam sedím -
JA - v povrazoch.

Hľadiac na jazero
spálených víl
a dlhých chvíľ
dospelých obchodníkov,
detských pianistov
a tak ďalej...

Aj tak -

Nevstávam.
Prečo práve moje miesto
vo svete
je tak stabilné?

 Báseň

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu