Vyhlásil.
Bolo to to posledné, čo vyhlásil pred úplným tichom. Všetci sa rozliezli po pomerne blízkom okolí, koniec koncov, mali len 20 minút. Niektorí porušili silencium už za rohom, iní neprehovorili vôbec, len zaryto premýšľali.
Dokázala by mlčať celý deň, ale rozmýšľať nad čímsi hlbokým, to jej rozhodne nešlo. Mali uvažovať, o počiatku a podobných veciach. Vedela aj nevedela. Mala pocit, že má vo všetkom tak jasno, že nad ničím nemusí uvažovať. Chvíľu kráčala lesným chodníkom zatiaľčo silný vietor sa pohrával s jej vlasmi a krokmi. Ostré slnko tvorilo so silným vetrom ideálne počasie na premýšľanie, aj keď sa trochu klepala od zimy. Nad čím vôbec mala premýšľať? Nevedela, tak si len potichu pospevovala akúsi melódiu, čo jej napadla, čupiac pri tom na okraji strmého kopca.
A On prehovoril.
A ona vedela, že je to On.
Možno sa mala báť, možno sedieť v pokore, no ona sa s Ním chcela rozprávať. Mohla by sa ho spýtať čokoľvek a snáď by aj dostala odpoveď, ale premýšľať nad čímsi hlbokým v tú chvíľu naozaj nebolo pre ňu. Len jedna otázka jej skrzla v hlave, tak jasná a prostá, až sa nahlas zasmiala.
A - Odpoveď.
Tak srdečná, až sa nahlas zasmiala.
(len jedno prijaté pozvanie).
Nevedela kam spolu pôjdu, ale On ju viedol. S každým šumom silného vetra počula ako sa s ňou smeje a nebolo krajšieho pocitu, ako sa s Ním smiať. Vystupovala na lúku, vystupovali spolu, a blato sa jej lepilo na topánky a spodok nohavíc. "Aha pozri, moje topánky sú ťažké a ledva chodím, " zasmialo sa dievča nahlas. "Aj Tebe sa lepí blato na topánky? " nadhodila so smiechom a detským záujmom. A on sa smial tým svojím srdečným smiechom až sa od radosti rozbehli na samý vrch zvažujúceho sa poľa. Možno sa rozprávali a možno len spolu mlčali no ich ticho bolo tak plné ako plod čerstvého granátového jablka.
To ticho ju veľa naučilo.
Silencium sa skončilo a všetci sa vrátili na spoločné zdieľanie pocitov a nových myšlienok, na ktoré prišli hlbokým skúmaním prijatého Svätého Písma. Siahodlhé kázne a hlboké úvahy vyvolali búrlivú debatu a množstvo nových ozázok, na ktoré nik nevedel odpovedať. Keď si kňaz všimol, že dievča nič nevraví, vyzval ju, aby sa aj ona podelila so svojimi úvahami. "Na čo si prišla ty? "povzbudil ju. "Naučila som sa, že aj keď čakáte na Boha, môžte sa dočkať blata na topánkach, ale za jeho smiech to stojí, " a rozosmiala sa tým najsrdečnejším smiechom, ktorý ju dnes naučil.
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
cerwik
30. 3.marca 2009 17:45
komentujem nekomentovanim
2
pekne...zaujimave...pekna myslienka ...ale vazne...mne sa tak dobre citaju tvoje clanky, az som sa aj ja usmiala ked som to docitala
Napíš svoj komentár