Vanilkový cukor na perách

„Prepáčte, ehm... slečna. Máte tu voľné?“
Zo stanice vo Viedni sa s pravidelným hrkotom rozbiehal vlak do Zurichu, raziac si cestu cez hustú fujavicu. Ľudia sa rýchlo valili dnu, ťahali za sebou batožinu a snažili sa čo najskôr obsadiť nejaké voľné kupé. Nálada väčšiny cestujúcich poklesla spolu s teplotou vonku a všetci boli otrávení kvôli svojim mokrým a zasneženým kabátom a premočeným topánkam.
„Máte tu voľné?“ zopakuje svoju otázku mladík vo vojenskom prešívanom kabáte a vojenskej čiapke.
„Čože? Ach, áno, samozrejme,“ odpovie Shalome vytrhnutá z hlbokého zamyslenia. Mladík si zloží veľký batoh na sedadlo oproti nej, vyzlečie si vojenský kabát, zloží čiapku a nedbanlivo ich hodí na batoh. Potom sa usadí na sedlalo pri okne, hneď vedľa batoha.
„Cestujete do Zurichu alebo vystupujete už skôr?“ opýta sa dievčiny a v duchu sa smeje, prečo tomuto, sotva pätnásťročnému dievčaťu vyká. Shalome, tváriac sa, akoby jej odjakživa nik netykal, otrávene prikývne. „Ako sa voláte?“ opýta sa po chvíli zvedavo. „Jason. Jason Travertt. A ty?“
„Som Shalome Wickerwoodová. Smiem vám tykať?“ opýta sa ako pravá dáma. „Samozrejme. Veď ešte nie som starý. Mám len 21,“ zasmeje sa Jason. „Chceš teda povedať, že ja som stará?!“ rozosmeje sa dievča. „Ale nie kdeže,“ zasmeje sa aj on, „ja som len tak blbol. Rád ľuďom vykám. No nie je to choré?“ „Rozhodne nie,“ odpovie dievča s vážnym tónom. „Máš rád vanilkový cukor?“
„Prosím?“ opýta sa prekvapene. Schalome sa trochu zahanbene začervená a chvíľu pozoruje špičky svojich čiernych čižiem, akoby ich nikdy predtým nevidela. „Mám tu totiž šišky, s vanilkovým cukrom. Kúpila som si ich na stanici vo Viedni, kým som čakala na vlak. Nuž pýtam sa ťa, či máš rád vanilkový cukor, lebo som ich ponúkla jednému dievčaťu na stanici a tej vôbec nechutili, práve pre ten cukor,“ vysvetľuje rýchlo. „Ale kdeže, milujem vanilkový cukor,“ odpovie jej spolucestujúci. „Aj na buchtách?“ presvedčuje sa Shalome. „Najmä na buchtách.“ Shalome vytiahne z kabáta papierové vrecko s poslednými dvoma buchtami a ponúkne svojho nového priateľa. „Počuj, prepáč, že sa pýtam,“ začne Jason neisto a chvíľku počká, kým úplne dožuje svoje sústo buchty, „ale nie si príliš mladá na takéto cestovanie? Je to dlhá cesta, z Viedne do Zurichu a cestuješ úplne sama.“ Dievča sa zháčilo. „Akože sama? Myslela som, že cestujem s tebou,“ zasmiala sa. „A aj keby. Cestujem na návštevu za bratom. Je v komunite Cenacolo, idem ho navštíviť,“ odpovie Shalome rozhodne. „Cenacolo? Čo je to?“ Jasona pohltí zvedavosť a nedočkavo čaká na odpoveď, ktorá príde po chvíli zápasenia so šiškou.
„Taká komunita,“ začne dievča opatrne, no akosi cíti, že tomuto človeku môže veriť. „Taká komunita pre bývalých narkomanov.“ Čakala odpoveď typu „To ma mrzí“ alebo „Je mi ho ľúto“, no Jason ju prekvapil. „A môžu tam jesť šišky s vanilkovým cukrom? Mohol by som ti kúpiť ešte jedno vrecko na stanici v Zurichu, určite by sa brat potešil.“ Chvíľu obaja mlčky sedeli, s hlavami opretými o okno a pohľadom upreným do neznáma. Pozorovali veľké snehové vločky, pretínajúce tmavú oblohu. „Ako sa rýchlo zotmelo,“ poznamená Jason.
„Kam cestuješ ty?“ vyzvedá Shalome po dlhej tichej pauze. „Domov. Konečne domov z vojny,“ odpovie Jason. Ani jeden nemá potrebu ďalej rozoberať ich životy, tak opäť mlčky počúvajú pravidelný buchot vozňa. „Máš ten najúžasnejší hlas, aký som počula,“ poznamená odrazu dievčina. Usmeje sa a Jason jej úsmev opätuje.
Taká zmätená chvíľka. Kto by to bol na nich povedal?
„Vieš hrať poker?“ preruší túto trápnu chvíľku Jason. „S bratom sme ho kedysi hrávali,“ prikývne. „Tak porazený pozýva do jedálenského vozňa na niečo dobré na pitie, čo povieš?“ navrhne Jason
a s balíkom pokrových kariet, nadšene sa zvalí na miesto vedľa svojej malej spoločníčky.

„To nie je možné,“ rozčuľuje sa Jason prekvapene. „Obrala si ma o všetky žetóny a to som ti ich pár nenápadne zobral, kým si si odbehla na WC,“ zasmial sa. „Ale no, už sa toľko nehnevaj. Vyber radšej niečo dobré, na čo ma pozveš,“ podpichne ho. „Hm... No ja mám rád tonic a -“ „Gin?“ doplní Shalome pohotovo. „Presne. Dáš si?“ „Ale len jeden.“ „Viac by som ti ani nezaplatil,“ odpovie, načo obaja vybuchnú do smiechu. „Si hrozný, vieš to?“ zlostí sa dievča a neprestáva sa smiať. „Si úžasná, vieš to?“ opýta sa a postrčí ju smerom k dverám kupé. V uličke je plno, niektorí cestujúci práve pristúpili z Frankfurtu, iní sa predierajú aby stihli vystúpiť. „Tak bež, inak si to rozmyslím a nepozvem ťa na nič,“ poznamená a ťahá ju za ruku na koniec vozňa.

„Čože? To naozaj?“ smiala sa Shalome a neveriacky krútila hlavou. „A čo ti nato povedali vaši?“
„Otec nadával, prečo nemôžem byť aspoň o niečo šikovnejší a mama len zhrozene pozerala na moju hlavu,“ smial sa. „Doktor sa bál, že mi to mohlo spôsobiť nízku zrážanlivosť krvi, ale môj otec ho vysmial a poznamenal, že mi to maximálne znížilo moje beztak nízke IQ. A vraj, že on mi doma jednu strelí a počká, či sa mi rana zrazí. Vraj, ak nie, určite sa zastavíme na kontrolu,“ a znovu obaja vybuchli do smiechu. „Ešte dobre, že som taká malá,“ poznamenala Shalome. „Aspoň nenaberiem žiadnu zárubňu.“ „Dúfam, že už ani ja nie,“ pousmial sa a znovu si odpil z pohára. „Počuj,“ začal Jason, rozhodnutý zmeniť tému, „ a ten tvoj brat, rád jedol karamelky?“ Shalome takéto otázky nikdy nezaskočili, no predsa ju zaujalo, prečo sa pýta práve na karamelky. „Nikdy nespomínal, že by ich mal nejak obzvlášť rád,“ odpovedala. Jason sa usmial. „To je fajn. Čítal som knihu o jednom narkomanovi, ktorý v mladosti rád jedol karamelky. Úplne ich miloval. A napokon kvôli karamelkám zabil jednu predavačku v obchode. Vtedy už bol totiž nadrogovaný.“ „Môj brat by nikoho nezabil,“ bránila svojho príbuzného Shalome. „A ako dopadol ten chlapec s karamelkami?“ opýtala sa zvedavo. „No skončil vo väzení a jeho syn, mal totiž šesťročného syna, mu na návšteve priniesol balík karameliek.“ „Ten chlapec tiež jedol tie karamelky?“ zhíkla Shalome zhrozene. „To sa tam nepísalo,“ povedal zamyslene. „A čo ty? Máš rada karamelky?“ „Teraz už nie,“ odpovedalo dievča zhrozene.
„Máš ešte trochu vanilkového cukru na perách,“ upozorní ju a prstom jej po nich jemne prejde.
Znovu tá zmätená chvíľka. „Za chvíľu vystupujeme,“ upozorní ju Jason. Mali by sme sa vrátiť do kupé po veci. Mlčky sa vrátia k svojej batožine, Jason si znovu oblečie svoj vojenský kabát a čiapku si napchá do vrecka a obzrie sa za dievčaťom. „Ty nemáš kabát?“ opýta sa zhrozene. „Vlastne.. Mala som ho,“ začne pomaly, obliekajúc si fialový štrikovaný rolák a čiernu čiapku, ktorú si stiahla až celkom na uši, „ale dve hodiny som musela čakať na stanici vo Viedni. Tak som si ho vyzliekla a na chvíľu som si zdriemla a už tam nebol.“ „Príšerné. Nemáš ani rukavice?“ „Boli v kabáte,“ povzdychla si Shalome. „Veď načisto zmrzneš. Na, zober si môj kabát,“ ponúkne a už ho začne vyzliekať. „Ale kdeže. To nemôžem,“ bráni sa, no Jason ju už navliekol do svojho vojenského kabáta, ktorý jej siahal až po zem. „A kedy ti ho vrátim?“ „To nebude potrebné. Už idem z vojny domov, vojenský kabát už naozaj nebudem potrebovať,“ odpovie. „Uvidíme sa ešte niekedy?“ opýta sa Shalome, ťahajúc svoju batožinu do uličky. „No snáď keď ešte prídeš za bratom.“ Vlak s piskotom zastaví na stanici v Zurichu, Shalome otvorí dvere a Jason jej gentlemansky pomôže vytrepať batožinu z vlaku. Chvíľu stoja, hľadiac na seba. Jason sa snaží hrdinsky zakryť zimu ktorá ním úplne otriasa, Shalome naňho len mlčky hľadí. „Ešte je vo väzení?“ opýta sa napokon. „Čože?“ „Ten narkoman s karamelkami. Neprepustili ho?“ „To naozaj neviem,“ zamyslí sa Jason. Potom ju vezme do náručia, dvihne do vzduchu a roztočí sa s ňou. Shalome zapiští a obaja sa rozosmejú. Položí ju na zem, aj keď isto by ju najradšej držal navždy a rozlúči sa. „Tak dovidenia Shalome.“ „Dovidenia pán Travertt.“ Dievča sa otočí a so slzami v očiach opúšťa stanicu. Trasie sa od zimy a v duchu ľutuje toho chlapca, ktorý ostal len v tenkom svetri a vojenskej čiapke. „Počkaj!“ volá za ňou. Prekvapene sa obzrie. Jason dobehne za ňou s akýmsi vreckom, celý zadychčaný. „Sľúbil som ti ešte tie šišky s vanilkovým cukrom. Ale jednu si daj už teraz, chcem ti z pier zotrieť zvyšný cukor.“

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu