Zrná čiernej kávy.
Rozsypané.
Na zemi.
Záblesky s tieňmi.
Potrhané.
Na zemi.
Pár vystrašených nôh.
Rozhojdaný.
To neskončí.
To nemusí..
Rozlámané slamky na stolíku.
Neúnavné hompáľanie detských nôh
hneď vedľa topánok.
To neskončí.
Dlho čakaný dotyk na kľučke,
pomaly vchádza dnu.
Letmý pozdrav.
Vedela aj nevedela.
Čítala príbeh dopredu?
Netyká jej, to by si nedovolil.
Sadá na posteľ,
so zbraňou a pušným prachom v topánkach.
Prešívaný kabát -
nezašitý.
Poskočí jej prameň od ľaku.
Vlasy dopadnú až na zem.
Ľahá si do medu.
Ľahá si do medu.
Chvíľu hovoria, chvíľu hľadia
na rebrík.
Na názvy staníc.
Na tiene.
Nepoznajú seba, poznajú len dej.
Oni ho čítali.
Zlosť vymyli zelenými uterákmi.
Už len rozpráva.
Rozhadzuje žolíkové karty po zemi
a posteli.
Už sú priatelia.
Už si vykajú.
Nemajú nič, nikdy nevystupujú.
Rozhadzujú karty,
rozkopujú kávu.
Už nemajú ani uterák.
Len výstrel.
Posledné vykanie zabudutého vojaka:
Nevystupujte.
A vystúpi z vlaku
Len ona cestuje ďalej
akoby nič.
Báseň
Komentuj
4 komenty k blogu
2
je to pekne...take ine...ma to v sebe pribeh..pripomenulo mi to to knihu "Na Zapade nic nove"....
3
Zdá sa mi, alebo v tom vidím trochu "Vanilkového cukru na perách" ? A nielen toho, znova by som mohol menovať, ktoré pasáže mi čo pripomínajú, ale niesom si istý, preto sa ťa to spýtam iným spôsobom ako komentárom .
Napíš svoj komentár
velmi podobne, velmi mysticke, ci metaforicke a najma, ak to teda ma aj nejaky zmysel , velmi dobre citatelne