´Tiež by som chcel byt taký bezstarostný´ pomyslel si nejeden okoloidúci človek, ponáhľajúc sa do práce.
Tieto deti pozoroval z diaľky aj Sean. V ruke držal fľašu lacného alkoholu a každú chvíľu si ovlažoval hrdlo. Tiež mal kedysi dieťa. Dcérku Lauru. Mal aj ženu, s ktorou si prestával rozumieť po narodení Laury, ale stále ju ľúbil. Obe zahynuli pred dvomi rokmi pri autonehode a Sean sa z toho dodnes nespamätal. Trpel ako ranené zviera, celé vnútro ho pálilo, zožieral sa výčitkami, že keby po ne vtedy prišiel, nič z toho by sa nestalo a oni by tu boli s ním. Žili by stále spolu ako šťastná rodina.
Opäť si odchlipol a nachvíľu zatvoril oči. Za tie dva roky toho veľa prežil. Stratil prácu, strechu nad hlavou, nikto ho nedokázal pochopiť, odcudzil sa svojim známym a zúfalstvo ho priviedlo na ulicu. Mal len tridsaťštyri rokov, ale cítil sa aspoň na päťdesiat. Vrásky mu brázdili tvár, na brade mu rašilo ostré, už niekoľkodňové strnisko, na okolitý svet upieral prepadnuté oči a v nich prázdny výraz. Nechápal, prečo ešte žije. Túžil ísť za svojou rodinou, bez nej bol stratený v tomto obrovskom svete.
Lenže stále bol tu. Sledoval ľudí navôkol, rodičov, ktorí svojim deťom pomáhali stavať snehuliakov, veselé detské tváričky, úsmev...
Slzy mu začali stekať po tvári, spomenul si na úsmev svojej Laury. Jeho Laury. Vždy chcela byť samostatná, učila Seana vidieť veci, ako ich on, ako dospelí, už nevedel vidieť. Pozorovali spolu mravce, ako usilovne pracujú, počúval brblavý výklad svojej, vtedy šesťročnej dcérky. Bola preňho všetko. Rozmaznával ju, kupoval jej cukríky, zahrňoval ju takou veľkou láskou, akou bol schopný. Znamenala preňho všetko šťastie sveta. Prežíval s ňou úspechy, radosti, smútok, modriny na odretých kolenách...
Začal vzlykať. Fľaša mu vypadla z ruky, rozkotúľala sa a celý jej obsah sa vylial.
Sean sa s hlasným fučaním postavil a chystal sa odísť. Lenže vtom k nemu pribehlo kučeravé modrooké dievčatko a zvedavo naňho pozeralo.
Prvýkrát za tie roky jeho pohľad tak znežnel. Pomaly pohladkal dievčatko po vláskoch a prihovoril sa mu.
„Nedotýkajte sa jej!" vrieskala akási žena, asi jej mama.Obrátil sa a uvidel prestrašenú mamičku. Chytila malú za rúčku a utekali preč.
Pripadal si ako zviera. Naozaj je naňho taký strašný pohľad? Prečo sa mu ľudia vyhýbajú?Vzdychol si. Nemal ďalej chuť to rozoberať.
Stmievalo sa. Chlad prenikal do špiku kostí. Sean sa zababušil do svojej najteplejšej bundy. Hľadal si tichú, čo možno najútulnejšiu uličku, kde by mohol prenocovať. Cestou nachádzal ďalších ľudí ako bol on sám. Bezdomovcov. Snažili sa zapáliť oheň tými pár zápalkami čo mali, lenže boli navlhnuté a nedarilo sa im. Volali ho k sebe, už si s ním párkrát vypili lacné víno a lákala ich vidina zabudnutia a utopenia žiaľu v alkohole. Lenže tentoraz sa Sean pri nich nepristavil, ledva na nich pozrel a šiel ďalej. Čoskoro našiel tichú tmavú ulicu. Oprel sa chrbtom o studenú stenu, skrčil si nohy pod seba a šúchal dlane jednu o druhú, aby sa aspoň trochu zohrial. Dlho takto sedel bez rozmýšľania.
Po pár hodinách, mohlo byť tak jedenásť hodín, spozoroval skupinu chalanov - pankáčov.
Hlasno sa rozprávali, nemusím hádam pripomínať, že vulgárne, kopali do odpadkov a bola ich celá ulica. Seana striaslo. Nebolo to len zimou, mal neblahé tušenie. Schúlil sa tichučko do klbka a tváril sa, že spí.
Chalani prechádzali okolo neho, kopli doňho pár plechoviek a už sa zdalo, že si ho ďalej nebudú všímať, lenže jeden z nich zakopol o jeho nohu a spadol. Samozrejme, všetci jeho „priatelia" sa hlasno rozosmiali a on to nemohol nechať len tak. Bola to preňho strašná potupa. Oprášil sa so zúrivým výrazom na tvári a kopol do bezdomovca.
„Postav sa, dedo!"
Sean sa neodvážil pohnúť.
„Tak ty si myslíš, že ma môžeš bezdôvodne potknúť, chudák?!" vybuchol.
Chytil Seana pod krk takou silou, až ho to samého prekvapilo. Zhnusene sa zadíval do Seanových očí a napľul mu do tváre. Sean sa nebránil. Nevidel dôvod.
V chalanovi to vyvolalo ešte väčšiu zlosť. Pustil ho na zem a priam s rozkošou doňho začal kopať. „Ty hnusný chudák, hnusíš sa mi! Si ako môj foter, nenávidím takých, ako si ty!" kričal ako zmyslov zbavený. Kopal doňho stále s väčšou intenzitou. Sean cítil na každom mieste svojho tela boľavú modrinu a v ústach krv. Stále sa nebránil, radšej zatvoril oči a ticho znášal bolesť.
„Hej, Rony, kašli už naňho. Nechceš ísť predsa do basy!"
No Rony kopal zúrivo ďalej a smial sa ako blázon.
„Poďme!" zavelil jeden zo skupiny. Ťahali Ronyho preč, ale on nešiel. Rozkričal sa na nich s bolesťou v srdci a rozbehol sa opačným smerom. Skupina chvíľu stála prekvapená na mieste, no po krátkom šoku rýchlo obišli dokaličeného bezdomovca a utiekli preč.
Sean ťažko dýchal. Modlil sa, nech to už má za sebou, dúfal že opustí tento svoj biedny život a pôjde za svojou rodinou. A všetci sa budú spolu opäť smiať...Jeho Laura...
***
„Nedýcha! Ako je to možné? Sestra..."
Sean počul hlasy, ktoré k nemu prenikali akoby z veľkej diaľky. Nevedel čo sa deje. Pred očami mal len tmu, ktorá ho celého pohlcovala do seba.
Zrazu hlasy utíchli. Oslepilo ho ostré svetlo a on sa dočkal toho, načo celé tie ťažké roky čakal. Konečne.
„Poď ku mne." Usmial sa a vystrel pred seba ruky.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
katuska8808
2. 1.januára 2011 20:57
:´( je to pekne napísané ale strašne smutné bude mať niečo aj šťastný koniec?
2
bude len toto je uz strasne stare asi tak tak s pred dvoch rokov a nezdalo sa mi to az take zle tak som to sem dala
Napíš svoj komentár