Len .....moj svet

Nakláňam sa z okien života, myšlienkami stojím na parapetách, keď ma zrazu ofúkne ľadový dych. Po tvári sa mi rozpleskne zodpovednosť. Vyškiera sa na mňa záväzkami a vyklopkáva do bubienkov gýčový slogan, že tadeto cesta nevedie. Cesta musí viesť? To nie moje korkové podrážky vedú asfalt ďalej? Veď inak by som nevedela, že napravo je smetisko so smradľavým ukazovákom (zatuchnutá dokonalosť), naľavo inštinkt, vnútorný pud bez logického scenára, predo mnou dilema. Ako skĺbiť články prstov s rukou stečenou z morfia? Myká sa v spazme otázok a zametá zem do rozhodnutia. Odložila som sa na pár minút do solárnej truhly, zavretá fóbiou nevzdušnej zeminy. Zostala som v nej aj po vyhasnutých reflektoroch, očami zabodnutá do tmavého skla nado mnou, z ktorého vytekal profil mŕtvej. Vôbec sme sa nepodobali, no predsa moje kontúry sa stiahli do jej ostrých a úzkych čŕt. Videla som ju na smrteľnej posteli, zase tu bola, živá vo mne a ja mŕtva v nej. Radšej som sa naklonila do vertikálnej polohy, navrstvená do odstávajúcich centimetrov šatstva. Dnešný deň bol konečne bez toho, ktorý ma prenasleduje a pritom fanklub som rozpustila už dávno. Včera som mu vynadala, vyhodila ho za dvere, možno si vstúpil do schizofrénie a jednému vypočítal prázdniny. V poslednej dobe bol neskutočne dotieravý. Chcela som ho nakŕmiť liekmi, no najprv by som musela vykradnúť lekáreň. Niektoré recepty lekár neovláda naspamäť a tak ich vymeníš za akúsi krabičku magnézia. Smiešne. Ešte mu asi nikto nedržal smrť pred očami. Kašlem na takých, čo bojové umenie ovládajú iba jazykom. Sval nadopovaný do nedoliehajúcich pier. Alebo do nedoliehajúceho rázporku.Za posledný mesiac som sa nechala nagúľať do snehuliaka. Mrkvu som zjedla, aby moje oči urobili veľké, dlhé A. Čo ďalej? Stáť až po osteoporózu na jednej nohe? V predzáhradke ako hlavná postava z rozprávky o poslušnom bielom anjelovi, ktorému sa roztopili krídla? Nemám rada výraz, ktorý čaká na rozkazy. Neuznávam perie na krku, aby sa malo čo zježiť. Zhltla som si jazyk, radšej ako srdce po cirhóze. Vnútornosti sú dobré len v omáčke, ktorou mi špiníš kútiky úst v nočných hodinách. Len plienky v komode sú svedkami. Už nebudem prebaľovať Tvoje potreby. Kašlem na ich pahltnosť. Zabehla mi myšlienka, že zajtra môže byť všetko inak. Vyšla zo mňa z hrmotom a ja hľadám, čo si vložím do hlavy, aby nepodľahla korózii ako vybrakovaný trezor. Život je krásny, píš o slnku, smiechu, zrkadlovom odraze šťastia! V poriadku, len mi tie neznáme najprv nechaj zatiecť do krvného obehu a potom uvidíš ten ohňostroj transfúzie pre všetkých naokolo. So stekajúcimi kvapkami mojej spokojnosti. No čo zase chceš? Hrať hru na slepú babu? To by si mi musel previazať spomienky, potom by to možno šlo. Vieš čo? Daj mi už pokoj. Celé dni ma nútiš škriabať si psoriázu žiletkou a roznášať šupiny po vetre. Strkáš ma do črepín a nútiš ma klamať, že to bolo len pošmyknutie. Vodíš ma na obojku k rieke a do predstáv vtláčaš telo, ktoré ani tá smradľavá stojatá voda neznesie v útrobách. Už sa nevláč za mnou, choď sa vyvaľovať do svojho mŕtvolného pachu! Zmizni z mojich zavodnených pľúc, nech konečne vypľujem zmrznutú vodu. Napádaš ma v snoch, aj keď vieš, že strach už nenosím ani v kabelke, ani v peňaženke, ani v krokoch. Áno, vyvolávaš zlý pocit, nutkavú obsesiu zobrať ten ostrý náter a pomaľovať si ním zápästia, krk, rebrá zajtrajšieho dňa. Prestaň sa tváriť ako fanatik mojich skutkov.To bolo ešte včera, tak ako celé dni. No dnes na mňa neskáče telepatiou, nepodsúva mi grimasy narúžovanej márnice. Daroval mi slobodu. Ako dlho som po nej túžila. Dnes ukotvím v kaviarni, predo mnou becherovka, vo vnímaní psychológ-workoholik, pero, ktoré vytvára slučky iba na papieri a môj kávový dych prerážajúci do pocitu eufórie. Len ja a môj svet

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu