Je to ďalšia nedeľa večer. Vlastne hodiny ukazujú čas 23:23. Sedím za svojím prenosným počítačom ako skoro každú noc a zamýšľam sa nad tým kedy bude vhodné ísť do posteľe. V lište mám zapnutých niekoľko okien medzi ktorými striedam. V ústach obraciam lyžičku od pudingu a oči sa vnárajú do posledných riadkov knihy ktorá ma zanechala v tak melancholickej nálade ako som už dávno nebola. Bola to dobrá kniha a vždy som sa nevedela dočkať kedy sa do nej opäť pohrúžim ,no na druhej strane som rada že už je za mnou pretože ma vždy nesmierne rozlútostil osud hlavnej hrdinky (30 ročná matka dvoch detí s manželom ktorý si narazil pipku ktorá by mohla byť jeho dcérou a systematicky rozvracia rodinu) Púšťam si svoju obľúbenú veselú pesničku a dúfam že ma to čím skôr prejde. Zapípa mi chat. Priateľ píše "páčilo sa ti divadlo?" (pred hodinou som sa vrátila s predstavenia ktoré on už videl a zaujimal ho môj názor). Áno páčilo sa mi. Vlastne som s neho bola nadšená ,no stále som myslela na tú knihu ktorú som len pred chvíľou dočítala. Upriamila som zrak na blikajúce meno môjho priateľa v okienku chatu. Zadúfala som že neskončíme ako tí dvaja z tej knižky a opäť som sa vrátila do stavu melanchólie. Nedala som mu to nijako najavo okrem poznámky že som už dočítala "tú" knižku (on vedel ktorú) a mám po tom čudné pocity (a skonštatovala som že predstavenie bolo skvelé). Prepla som na facebook. Zamrazilo ma. Nevraživí status môjho kamaráta na adresu jeho priateľky a ďaľší nevraživý status. Tentoraz kamarátky na jej priateľa (áno hovorím o jednej dvojici). Prezriem si profil kamaráta. Zrak mi spočinie na jedinej vete "Už nie je vo vzťahu.". Nechápala som to. Bol to 3 ročný vzťah... nie čo to trepem! 4ročný vzťah! Preboha veď ťahali piaty rok! Boli spolu už tak dobre zohratý a tak pokope že mi aj čas začal splívať. Pravdou bolo že to bol mierne taliansky vzťah a kde tu si vykričali že sa nechcú vidieť inokedy aký je ten druhý necitlivý a parchant ale vždy sa zase udobrili a všetko si vysvetlili. Tentokrát som cítila že je to iné. Navždy roztrhané puto. Slzy sa mi hrnuly do očí. Neverila som sama sebe. Ako môžem plakať? Ja predsa pre také veci neplačem. Potom sa do toho opäť ozval text box môjho priateľa. Vytrhol ma z môjho tichého smútku. "Mám na teba strašnú chuť." oznámil v texte. Podusmiala som sa hoci to bolo pod nátlakom zmiešaných pocitov. Lichotilo mi to samozrejme no smútok si vybral svoju daň a zbitočne som uvažovala nad tým že "teraz to hovorí no je možné že o rok na mňa bude taký hnusný ako sú na seba teraz tí dvaja a bude ma z duše nenávidieť a zabudne na všetko čo nás kedysi tak spájalo a čo sa nám jednému na druhom vlastne páčilo". Náhle som si uvedomila že to je strach ktorý pre mňa nabral nový rozmer a to taký veľký až si nie som istá či ho niekedy budem schopná uniesť tak som ho radšej rýchlo a bez uvažovania vypudila z hlavy. Opäť priateľ "chce sa ti zajtra zájsť ku mne?". Chcem byť s ním ihneď v tú sekundu, objať ho a priznať sa mu ako veľmi ho milujem. Bola by som schopná hodiť sa mu k nohám ako taká malá naivná hlupaňa, možno aj prosiť ,možno aj žadoniť aby mi to nikdy nespravil ,aby mi nerúcal svet, aby ma nikdy netrhal na kusy z môjho vnútra. Chcela som jeho útechu ,no zároveň som chcela aby si zachoval svoju veselú náladu tak som mu stále nič extra nepovedala o tom ako mi je. "Už sa na zajtra veľmi teším... keď budem konečne zase s tebou." povedal keď sme sa nakoniec zhodli na čase môjho príchodu k nemu. Hrdlo sa mi zúžilo ako som tak sledovala stav pribúdajúcich cynických komentárov tých dvoch rozhádaných ex-hrdličiek. "Aj ja sa na teba teším... ani nevieš ako" nedalo mi a dopísala som ten dodatok aj keď som najskôr nechcela. Vedeľa som prečo. Môj priateľ je vnímaví, pozná ma. Okamžite sa toho chytil. "Skús to rozviesť" nakázal mi. Neodpovedala som mu. "No ja čakám" nedal pokoj. Chvíľu som sa ešte pokúšala tváriť že sa nič nedeje. Nedarilo sa mi ho o tom však presvedčiť nakoniec zo mňa dostal že sa trápim kôli kamarátom. Bol na nich nahnevaný. Presne to som nechcela ale už sa stalo tak ma aspoň začal utešovať. Vysvetlovať mi že mi nestojí za to sa kôli tomu trápiť. To ma zarmucovalo ešte viac. Nemôžem sa netrápiť pre ľudí na ktorých mi záleží a on to predsa vie. Poslal mi objatie a pusu. Počase sa tí dvaja skludnili a prestali s komentármi. Hneď mi bolo lepšie. Skutočnosť však bola stále tam a nedarilo sa mi to z tej hlavy vymámiť. Aj keď bola otupená láskou môjho priateľa viem že taká droga netrvá večne a tak sa teda bojím a neprestanem sa báť... nikdy... čas bol 1:40 - pondelok
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
