Ә EMU, megavojny, minimum spánku, úrazy...

(...alebo tiež pre mňa nutný súhrn tohto víkendu)

Mama si zase raz myslela, ze všetko, čo chce aby bolo, bude.

"Tie roztrhané nohavice nemyslíš vážne."
"?"
"No v tých nohaviciach nejdeš."
"Idem."
"No nejdeš!"
"Idem."

A išla som. Viezla ma. Sprevádzajúca ma rečami o tom, že robím hanbu, že mi tie ťažké boty skutočne netreba, že iba zdržujem, a mám si láskavo pohnúť, lebo za desať šesť jej ide komisár Rex. Myslela som, že vyletí z kože, keď som jej povedala, že ešte potrebujem ísť do Billy. Vyložila ma, a bez slova niekam odfrčala. Ako, bola som dosť v šoku. Čo keď išla domov pozerať komisára Rexa a ja s Verčou budeme musieť šliapať 12 km do kopca cez les alebo čo?? Našťastie vysvitlo, že išla iba do bankomatu. Na čo, to mi je záhadou, nakoľko ma mala aj s kamarátkou iba odviezť na chatu a potom chcela ísť domov a KONEČNE ÍSŤ POZERAŤ... Komisára Rexa.

I.

...O 20 som minút vystúpila z auta vybavená Verčou, dvoma plechovkami energy nápojov, jednou dekou,jednými botaskami, dvoma pármi ponožiek, jedným tričkom, svetrom a jednými nohavicami. A ibalginom ešte aj. A dvackou. stuck_out_tongue:)

A z nejakých nepochopiteľných dôvodov som si spievala kam on bejby lajt maj fajr.

Záchvaty smiechu.
Tomáš.
Dušan.
Spomienky.Príbehy.
Nazi T.K. (?!)
Zase záchvaty smiechu.
"Homáááár! Tááááááááák si mi chýýýýýýbaaaaaaaaaaaal..." Zvítania. Objímanie.
Uvítanie.
Niekoľkohodinový nočný rozhovor. O živote a sklamaných nenaplniteľných ideáloch (?!). A tak...
Zvláštna noc.

Achjo... Bolo to všetko také zvláštne. Zase tam byť s nimi. Malý feťák, alebo tiež EMU, "Marta", Dušan, Tomáš, Verča, dve banskobystričanky, Mirka, Ewka, Dada, BROCKO!,postupne sa popripájali ostatní, a keď prišiel Homár s Mircom, bolo to úplne super Málokde sa nasmejem tak, ako som sa nasmiala v ten večer a podvečer... Potom sme sa nejako zgrupili s Dávidom, a viedli dlhokáááánsky rozhovor o ničom a o všetkom, presne taký, aký milujem, až som nakoniec zaspala s nejakým fajn pocitom na duši. Že dnešok nemusí byť až taký na hlavu padnutý, a stále existujú skvelí ľudia.

II.

Gitara.
Holubica.
Chatová vojna guľami z novinových papierov oblepenými izolačnou páskou.
Stávka.

"Tak dobre. Ty pôjdeš so mnou tu hore a ja s tebou zajtra pešo dole."
"Fajn. Ruku na to."
"Ty koky, to musíme stihnúť za 15 minút!!"

15 minútový beh lesom. Fotka.
"Asi si vypľujem pľúca... Asi si vypľujem pľúca..."

"Hej! Kto pôjde zajtra s nami pešo do Revúcej?"
"Vy ste sa zbláznili!"
"Čiže okolo desiatej, ok?"

ZLAŇOVANIE.
Mega JEBS. Napuchnutý krk. Modrina. Spálene ucho. Ty vole...
Výlet do dediny.
Stmievanie. Brutálne.

"Ty vole, to musíme ísť za ním, bohvie kam až pôjde..."

20 km pešo s Verčou!
Bohovská večera. Asi ťa milujem, Mirec.
Vojna Zase
Logické hry.
"Ta sa bojím ísť spať. Bojím sa pomsty kvôli poslednej táborovej noci. "
Nakoniec sme zaspali...

...nejaký športový deň! Najprv ten šialený beh s Verčou, potom to šialené zlaňovanie (akože lano cca 7m nad zemou, a ty sa po ňom spustíš v horolezeckom výstroji, a na konci je sieť do ktorej ťa chytajú- lenže tá bola veľmi pevná a skončiť v nej bokom hlavy nebolo nič moc.) A nakoniec mse si s Verčou dali spolovice neochotne 20 km prechádzku, ktorá mala byť pôvodne 10 km, ale- keď potrebuješ pomôcť kamarátovi,vysereš sa na to, že je tma, a ideš za ním. Achjo, veru, istá moja ružová spolužiačka by už bola celá nadržaná z toho, že určite zhodila nejaké kalórie, a že teraz sa možno jej bývalý, ktorý ju pripravil o panenstvo a potom ju nechal, ku nej vráti. Achjo, ilúzie sú úžasná vec. Po takom výkone som padla ako podťatá, hneď ako som sa na to odvážila.

III.

3:00
"BUDÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍČEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEK! VSTÁVAAAAAAAŤ!"
"Vy ste úplne brutálne padnutí na hlavu!"
"VSTÁVAAAAAAJ!"
"Homár, ja len dúfam, že máš na to, že si ma o tretej ráno vytiahol z postele nejaký vyľkolepý a vznešený dôvod."
Nočný pochod lesom v ťažkých botách. Poslepiačky!
ODFOTENIE SA!
"No, a môžte ísť naspäť do chaty spať."
"Vy ste psycho! Ty koky... TY KOKY!"
Spánok... ou yeah...
...ráno. Bolí ma celý človek.
Dobaľovanie.
Stíšenie...
"Ahojte všetci!"
"Homáááááár.. maj saaaaa... Dúfam že sa čoskoro uvidíme... Pozdrav manželkuuu.. a aj malé Homárča .. a tak..."
"Čaute!"
12 km pred sebou...
Švanda!
wow!
12 km za sebou!
Otlaky od ťažkých bot. Čakala som horšie. :p

Keď sa stavíš, tak je to nemenné. Musíš ísť 12 km z chaty domov pešo, aj keď ťa v tú noc zobudili o tretej a donútili vyšľapať si na kopec a- prichádza ten šľachetný dôvod nočného pochodu- ODFOTIŤ SA TAM. Aspoňže ma nikto nezobudil ráno, čiže som sa nakoniec tak či tak nejako vyspala, v podstate... Zbalila som ešte botasky... Naraňajkovali sme sa... Spievali sme... Vypočuli sme si Homárove stíšenie... niečo si z toho vzali...
Zhrabli svojich päť slivák, rozlúčili, a vydali sa- my, piati šialenci, ktorí sme síce mali odvoz- dole kopcom. Boli sm evcelku... zvláštna grupa. Jedno strapaté v dotrhaných 3/4 nohaviciach a ťažkých botách, jedno urehotané, trošku nebezpečné, jedna vydra s nabaleným 60 litrovým batohom a s kanadami, jeden lenivec, a BB. Došli sme- wow. Už ráno keď so vstávala mala som s mojich a Verčiných pochôdzok riadnu svalovku... Viete čo je to teraz? Pre priblíženie: prezliekala som si postojačky nohavice. A keď som zdvihla pravú nohu, strepala som sa na zem ako vrece zemiakov. Veru, ledva chodím. Čo chodím. Ja ledva sedím. Pravú ruku viem zdvihnúť maximálne o 60 stupňov. Nedokážem sa vystrieť, ako ma bolí chrbát.

Ale viete čo? Stálo mi to za to. Na 100%.

 Záchod

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu