Ә Zmes, part II (Liek)

(Trochu dlhé... a tak.)

Pôjdem. Som rozhodnutá. Veď prečo nie?
Je to presne to, čo potrebujem. Druhý svet. Hory.
Viacdňová túra, minimálne 45 km. Predpokladá sa však, že ich bude určite viac. O dosť. Čo si nabalím, to si odnesiem, a spím tri alebo štyri noci pod holým nebom. Čo viac si môžem priať?

Nemôžem za to, ale úplne si ma to podmanilo. Ráno vyrazíš, v diaľke sa ti provokačne vypína akási masa obrastená stromami (a niekedy musíš prejsť niekoľko ďalších "más" aby si ju vôbec videl), a na jej vrchu je tabuľka. O pár hodín stojíš pod ňou, čítaš údaj o nadmorskej výške, vzápätí padáš ako podťatý,a rekapituluješ. Prešiel si niekoľko stupákov, išiel si snehom, blatom, lesom, videl si mnoho pekného, a v diaľke sa ti jednu časť cesty črtá ten druhý svet.

A hoci ti je možno zima, si mokrý, či hladný, vyčerpaný, a špinavý -a to máš za sebou iba polovicu cesty- naspäť doňho sa ti nechce ani trocha. Lebo nevieš, ako sa tam zase vrátiš- k všetkým tým hlúpym ľuďom a hlúpym povinnostiam. Veď tu ťa netrápi nič. Proste ideš. Šliapeš za pocitom, že si prešiel dvadsať kilometrov cez les po vlastných, a hoci sa cítiš ako najvyčerpanejší človek na svete, si na okamih pánom sveta. A aby ste vedeli, je to kurva dobrý pocit!

Teším sa tam. Aspoň na niečo. Viem, že stadiaľ prídem úplne na maďeru. Potom si urobím "wellness" deň s ľuďmi, ktorí tam idú tiež. Budeme ležať polomŕtvi vo vírivke a rozoberať všetko čo sme videli a prežili. A potom hups, civilizácia volá. Opäť...

Všetko vyšlo.Prežila som jeden z najsilnejších zážitkov v živote. A dôležité je aj to, že som ho naozaj prežila. Strávila som tu 17 dní, prešla 253 km po vlastných cez najvyššie hory sveta a dokopy nastúpala 10462 metrov. Stálo ma to kopec sily, sebazaprenia, v istých momentoch som trpela od zimy a bolesti. Ale sklonila som hlavu a stúpala ďalej dúfajúc, že si vyšliapem svoju cestu nahor a nazriem do neba v jeho tesnej blízkosti, tam, kde je riedky vzduch a slnko ostré ako žiletka, zima chladná ako samota v ktorej blúdim, a koniec neistý ako moje kroky. Ale tie snáď už budú teraz pevnejšie. Pretože prvýkrát v živote mám na nohách skutočné, nefalšované svaly. A s tými sa vraj kráč životom ľahšie.

Dorota Nvotová, Trek okolo Annapurny,
Eva 6/2008

Ťažšie ako z hôr sa mi do civilizácie vracia už iba zo Zdychavy. Je to chata uprostred lesa Pánu Bohu za chrbtom, za Muránskou Zdychavou. Nie je tam signál, voda, WC, a kúriš drevom. Tu sa nefajčí, nepije, ani nič podobné. Tu sa žije.

Spíš minimálne, a odhodláš sa na to až keď si úplne vyčerpaný. Vieš, že spánkom môžes prísť o to najlepšie- nočné filozofiády, strašné haluze, či niečo magické, čo pre teba Zdychava nachystala. A že na tom niečo bude, to ti je jasné už len keď vidíš to nebo. Toľko hviezd...!

Mala som možnosť spoznať tu tých najlepších a najoriginálnejších ľudí. Nikto nekladie zbytočné otázky, ale pomôže, keď to potrebuješ, nikomu nevadí, že ješ ako prasa, že tak smrdíš, že tak vyzeráš, podstatné je, aký si. A na Zdychave je každý tým, čím je alebo čím chce byť- Rose a Jackom na Titanicu, dieťaťom, či hoci len šťastným človekom. A viete čo je na tom celom najlepšie? Že mu to nikto nebude zazlievať.

Netrápi ťa nič. A ak niečo, je to nejaká úplná hlúposť. Varíš vo vode z potoka, a varíš automaticky aj pre druhých. A druhí varia pre teba. Nemáš problém podeliť sa o niečo s hocikým cudzím, lebo vieš, že každý kto je tam, musí byť super, a ostatní sa delia s tebou, ak to potrebuješ. Chvíle, keď zažívaš kopec srandy a je priam nemôžné potlačiť v sebe dieťa a nepozerať sa chvíľu na svet jeho očami, striedajú chvíle stíšení, keď si ten, čo počúvaš a zamýšľaš sa.
Stále je to však o jednom- tu si našiel to, čo si nenašiel nikde inde. A akútne ti to chýbalo.

A teraz to akútne chýba aj mne.

 Vyznanie

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu