Nevedela som, čo so sebou. Boli štyri hodiny poobede a ja som sedela uprostred rozbombardovanej izby s tým, že aspoň najbližší týždeň nech sa ku mne nepriblíži nikto. Lebo mu buď veľmi ublížim, alebo ublíži on mne, ani nebude vedieť ako. Tak zraniteľná som sa necítila už dávno... sedela som tam, bola som sama ako prst, a bolo mi do plaču.
Ani neviem prečo, zdvihla som telefón a vytočila „až“ dve čísla. Priebeh telefonátov bol mrutálne podobný.
“No čo Peťo, čo chabíme?“
„Nič, ako stále...“
„O pol siedmej na Flipri?“
„Jasnéééé...“
Bolo to fajn. Mala som normálne pocit, že sa na mňa tešia, a zaujímajú sa o mňa. Mám ich rada, naozaj, a myslím, že aj oni mňa. Aspoň to tak cítim.
Sadli sme ku kofole, a bolo to fajn- vlastne, ako stále... Stretli sme sa aj s Dušanom, trochu zase zaboleli Dedinky, potom zabolelo čosi iné, a nálada silne upadla. Nasledujúcu prechádzku si to viac ako žiadalo, čerstvý vzduch, vodná nádrž, les, pár zasmradených rybárov... ideálne.
Začalo to hádzaním kameňov do vody, neskôr väčších, keď bol najbližší rybár vzdialený 30 m, začala sa zvyšovať intenzita hlasu, a keď mi prišiel pod ruku prvý jeden a pol metrový drúk, už som nebola človekom, ale ľudským tornádom zúrivo vrieskajúcim nadávky a sklamanie a zlobivo sa zaháňajúcim na každý porast v dosahu, ako keby mi každá rastlina osobne zničila život.
Nevedela som sa ovládnuť, ani keď Verča povedala, že začína mať zo mňa strach, (čo povie raz za polroka), ba ani keď som videla Mišovu tvár, keď som zúrivo hľadala ďalšiu palicu, lebo tá stará skončila – aj pre mňa prekvapivou silou – roztrieskaná na kovovej konštrukcii mosta. Zdevastovala som všetko, čo sa na mňa „krivo pozrelo“, a keď som si po polkilometri zúrivého vrieskania sadla na breh a nadávala si za celý život, až ma to vydesilo. Tak ako ma vydesilo, akých stavov som schopná.
Skurvené sklamanie...
Ale bolo super, že prišli za mnou. Chápete? Normálne za mnou prišli. A boli v pohode. Oni to chápali. Normálne. Dokonca ma išli odkopnúť domov. A keby ste chceli vedieť, bolo mi ľahšie. Opäť bolo okolo nás veľa vtipných vecí (alebo okolo mňa?) a boli tak trochu inak vtipné. Neboli tak ironicky a satiricky ošplechované, ale boli vtipné. Nerozumiete, ja viem. Ale, bolo to iné, a ja som sa cítila fajn. Tak dobre fajn. Ako sa zvyknem cítiť na Zdychave. Už len pre to, lebo takých kamarátov nemá každý.
Mám ich rada, a kráča sa mi životom super s vedomím, že sú tu, a keď im zavolám, prídu 7 km za mnou a budú počúvať moje výlevy a sledovať, ako ničím všetko, čo mi neujde.
Tak ako dnes.
Zdvihnem im telefón o druhej ráno, aby som si vypočula, že na chate na školskom výlete nikto nespí.
Zavolám im, keď niečo potrebujem, a oni to pochopia a pomôžu.
A ja urobím pre nich to isté.
Alebo sa určite pokúsim!
Lebo sú skvelí.
A keď ich potrebuješ, stále tu.
PS.: Plánovala som písať o nich ešte oveľa viac, ale musím končiť. Musím im napísať SMS. Že im silno ďakujem. Za to, že sú, a boli so mnou aj dnes.
*********************************************************************************
„No do riti, ale chápeš, nie je to len tak.. Chrbtica, to bolo druhé čoho som sa bála jak sviňa hneď po hlave, prakticky, kebyže si poruším miechu na krku, som od krku nižšie ochrnutá...“
„Do riti, dúfam že ti nič nebude!!! “
„Teraz potrebujem poklepať na drevo...Ale naozaj, fakt... “
„Fakt?“
Zbehol dole brehom cez trávu, pretrieskal sa cez pŕhľavu po pás, a odlomil skoro polovicu brezy. Potom s ňou vybehol naspäť, a ona po nej tri krát poklepala.
„Chápeš. Teraz sa ti už určite nestane nič zlé!“
Verím v to. A aj keby. Dobrý priateľ je nádej v krajší svet...
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
vincent_vega
26. 6.júna 2008 09:23
Úprimne ti takých priateľov závidím...kiež by som mal v tomto také šťastie ako ty...
Napíš svoj komentár