Chodím po svete a „šmírujem“. Nenápadne ľudí pozorujem pri tých najbežnejších z bežných, verejne sa prejavujúcich činností. Sledujem, ako čakajú na autobus, kaderníčku, v rade v supermarkete; ako telefonujú, ako telefonujú s rodičmi, ako telefonujú s deťmi, a ako sa pri tom tvária; ako chodia, ako a kam sa pozerajú, ako a čo jedia, čo pijú, čo robia a ako, keď nerobia nič. Takéto „čo a ako“ „šmírovanie“ (aj keď sa to asi nezdá), môže byť neskutočne obohacujúce a často naozaj až silným zážitkom, hoci by ste to nepovedali. Úplne reálne vás môže obrať tak ako o všetok pesimizmus, aj o všetky ilúzie, a keď už nič iné, aspoň skráti čakanie. To tiež veľmi neobľubujeme, však?
A tak sa (ne)chcene dozvedáme paletu všemožných rôzností- čo teraz letí, či neletí; čo je „in“ a čo je „out“; ako sa správať, či nesprávať a kedy; čo áno a čo nie; čo trápi dnešný pospolitý ľud národa vraj holubičieho, čo ho netrápi... V konečnom dôsledku dostávame vlastne celkom schopnú vzorku národa a to nám stačil jeden krátky výlet autobusom, či prípadná jedna káva na vlakovej stanici. Zábava lacná (vyhovujúca hádam aj pani v zelenom kabáte, ktorá „už zas špekuluje, ako vyžiť do ďalšej výplaty“), zdraviu neškodlivá (veď čo by robil chudáčisko deduško so psíkom, ak by „ešte raz musel čakať u doktora štyri hodiny“), pútavá (a slečna švitoriaca kamarátke, že „nevie, kde sa ten Karol zase fláka“ by mala hneď na chvíľu o pár nepokojných myšlienok menej)... V konečnom dôsledku sme dostali niečo lacné, zdravé a zábavné. No a povedzte mi, čo iného ten náš ľud v časoch vysokých cien, chorôb, trápení (a to celé navyše počas neustáleho čakania na niečo) potrebuje?
I natíska sa mi tu otázka, čo sme potom furt všetci takí nespokojní, nemastní, neslaní – veď všetko, čo chceme, je také prístupné, navyše dennodenne, a vôbec to nemusí byť ani okukovanie ľudí (chce to asi len trochu kreativity). Ale viete čo, asi to veru aj chápem. Veď jasné, že keď sme už raz všetci takí strápení a vyťažení už len strasťami a slasťami obyčajného každodenného bytia a žitia, takéto jednoduché radosti života nám celkom ľahko môžu ujsť. A odvolávaním sa presne práve na tento problém ponúka sa nám príčina i ďalších súžení, či nepekných situácií. Veď aké je to neskutočne ťažké dovidieť cez svoju ochrannú „bublinu“ až do bublín ostatných ľudí (a navyše často aj cez „bubliny“ ešte mnohých ďalších). Niet divu, že nám potom ľahko unikajú „nepodstatné“ fakty a skutočnosti napríklad o tom, že problémy existujú aj mimo zóny našej „bubliny“; že to, že sa niečo deje 600 km odo mňa zásadne nemusí znamenať, že sa ma to netýka; že sloboda nie je totožná so svojvôľou a dokonca ani s tým, že v lete nepôjdem k moru do Rumunska, ale na Francúzsku riviéru; že tender môže byť aj iný, ako nežný (ako ten od Elvisa); že národný nemusí byť automaticky synonymom nacionalistického (a nacistického už vôbec nie); že užiť si bešamel a užiť si „bašavel“ je tak trochu rozdiel, a že EFTA nie je rokmi prakticky skrátený povzdych „Ej, zas išla hore naFTA.“ A že žiť a prežívať sú dve, a nažívať dokonca tri, a užívať ešte aj štyri. A dožívať - päť.
Nie je náš život od prvého nádychu práve tá piata možnosť, „špikovaná“ tými ostatnými? Nemal Hellerov Dunbar pravdu, že „aj vo svojej mladosti sme vlastne starcami nad hrobmi“? Že nezáleží na ničom, lebo aj tak všetci pomrieme? Je to tak, ja súhlasím. Ani som nad tým dlho neuvažovala. Nezabúdajme, že sa najčastejšie bavím „voyerizmom“ na verejných priestranstvách, a teda vidím a vnímam, čo sa stane s ľuďmi, ktorí sa raz – ani nevedia ako – dobrovoľne nasťahujú do svojej „bubliny“.
Ľudia sú si až žalostne podobní, škoda len, že hlavne v tých negatívnych veciach. A najhoršie, čo máme spoločné, že si myslíme, že sme neviem ako strašne výnimoční (a to aj keď sme o sebe na počkanie schopní tvrdiť, že „sme úplne obyčajní“). Z času na čas sa prichytíme pri myšlienke, že nám hádam „niečo chýba“, no radšej to zaženieme a ideme si na dve hodinky pospať pred tým, než sa vyberieme nakúpiť do večierky, nech máme najbližšie tri dni čo jesť.
Naše vlastné životy nám samým nedávajú žiaden väčší zmysel. Cítime sa sami, hoci sme neustále obklopení ľuďmi; prázdni, hoci väčšinou skôr či neskôr dostaneme, po čom túžime; bezcenní a nevýznamní, aj napriek tomu, že dostávame vyznania lásky všetkých možných foriem.
POKRAČOVANIE
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
kissinka14
5. 5.mája 2010 18:12
5/5* .... Ešte najbližších min 10 minút budem premýšľať nad touto úvahou ... .. zistila som, že premýšľam skoro rovnako ako ty *klobúk dole*
2
velmi dobre, a hlboke... uplne suhlasim.
A kde vidis zmysel? Ci si myslis, ze to cele zmysel nema, alebo ak ano, tak nam neni sudene, aby sme ho poznali?
A kde vidis zmysel? Ci si myslis, ze to cele zmysel nema, alebo ak ano, tak nam neni sudene, aby sme ho poznali?
3
...že tender môže byť aj iný, ako nežný (ako ten od Elvisa)... myslel som, že takéto krížovanie anglických a slovenských slov a významov robím len ja, som rád, že som sa mýlil. Čo ma teší ešte viac, že ide o názov super piesne.
Napíš svoj komentár