Ә O dvoch dušiach

viete co je super? ono to cele mozno vobec nie je vymyslene.

S nostalgiou sa pozrela do kalendára. 31.10. Už sú to dva roky.

To bola proste Natália- pamätala si zbytočnosti. Čo sa kedy stalo, čo mal kto vtedy oblečené, ako sa tváril... Pamätala si podľa toho všetky pre ňu dôležité momenty, chvíle, ktoré jej niečo dali.

Aj 31.10.05 2:00...
"Ked tak, tak ja s nejakou babou nebudem tak že sa jej spýtam že - nanana, budeš so mnou chodiť?- budem s ňou iba tak, že proste budeme spolu, budeme sa mať radi, a nebudeme si musieť ako debili že- ooo, aj lau ju sou maaač, budeš so mnou chodiť?...chápeš, nie...?"
Vedel, že chápe, vždy ho chápala.

31.10.05 2:03
"Joj.. nie.. nie! Nespýtam sa ťa to, vážne sa ťa to nespýtam...Joooooj! Dobre, dobre.. Budeš so mnou...joj..."
"Budem!"
Úsmev od ucha k uchu. Šťastie.
Svet vybuchol- našli sa.

Boli ako stvorení pre seba- on mal v nej oporu a pochopenie, ktoré nemal u nikoho iného a akútne ho potreboval, ona mala v ňom človeka neskonale ju milujúceho takú akou bola. Ich kamaráti sa navzájom potichu neznášali, ich rodičia ich vzťah potichu neznášali, každému potichu liezli na nervy. Vedeli to, no nikdy sa tým nezaťažovali. Kým mali seba navzájom, boli šťastní. Žiarili. Svietili v pochmúrnom utrápenom svete.

Trvalo to polrok a všetko padlo...

Rada na to obdobie spomínala. Bola malé decko, o nič väčšie ako teraz, ale vďaka nemu veľa dosiahla, a taktiež sa vďaka nemu cítila byť... niekým. Dával je pocit výnimočnosti. pocit, že aj keď bude stáť na štadióne v tlačenici medzi 30 000 ľuďmi, bude svietiť.

Ach áno, a o mesiac to budú dva roky...

"Je to proste riadny hardcore, úplne vymyté mozgy..."
"Aj keď je to úžasné, že tomu tak oddane veria, chápeš, proste sú v úplnej chudobe, tam chabia, chudáci, ale veria v tú ideológiu a všetko..."
Zase sa chápali. Chata, 22:30, a oni sedeli iba v tričku s krátkym rukávom pri -1°C von pri stole, a viedli siahodlhý rozhovor. O, ehm, Severnej Kórei.

Mohlo byť pol dvanástej, keď sa presunuli do chaty. Nazvlačovali nejaké matrace, šlohli niečo pod hlavu, niečo na prikrytie a obsadili si, vybavení Bebe keksami, tmavý roh pod oknom, za ktorým začalo nepríjemne mrholiť.

Viac ako tri hodiny ležali vedľa seba a rozprávali sa- tak, ako to robievali niekedy dávno v noci po telefóne- a zase to tam bolo- to zvláštne pochopenie, tie chvíľky, keď bolo všetko povedané, to čosi viac, to, čo im obom strašne chýbalo v hektickom svete každého z nich. V miestnosti okrem nich spalo ešte asi 30 ľudí- zase každému vadili, každý ich potichu neznášal, (niektorí aj nahlas), a každý im chcel povedať, že nikoho ich kecy o životných ideáloch, cieľoch a limitoch nezaujímajú, a majú konečne zavrieť hubu a spať ako všetci normálni ľudia o tretej ráno.

Nemohli. Museli tam ležať, upierať pohľad do stropu a hovoriť, museli tam ležať, a konečne to mať, rozhovor, úprimný, zmyselný, bez akejkoľvek pretvárky, od srdca do srdca, museli tam ležať, a vdychovať si myšlienky, lebo sa našli- zase raz sa ich duše preplietli vo vzduchu ako kruhy z cigaretového dymu a splynuli v jedne, dokonale harmonicky. Všetko bolo vypovedané, aj keď v podstate nič nepovedali. Nemuseli mať obavy z vypočutia ich rozhovoru. Málokto by ich pochopil. Vzbĺknuté povrázky názorov, túžob, cieľov, obmedzení, horeli, horeli tak ako oni, ako dvaja ľudia ktorých keď raz vzbĺknu nič neunaví, a budú horieť, a keď nie horieť, aspoň tlieť, až kým nezhoria do tla.

"Si odporná, prečo si ma osrala? Ja som ťa mal rád, mal som ťa fakt rád, ty trúba!"

Mohli mať za sebou štyri hodiny rozprávania, keď zrazu stíchli. Všetko bolo povedané. Iba ležali, každý vo svojich dojmoch, ticho, myšlienkovo tak vzdialení a predsa tak blízki, dve úplne rozdielne svety na chvíľu spojené v jeden skvelý spoločný. Ležali vedľa seba, a kebyže fajčí, teraz by si zapálila cigaretu a nerobila by už nič, iba by sledovala útvary z hustého dymu.

Otočila sa na bok a on sa k nej pritúlil. Nie tak, ako to robia zaľúbenci, ktorí sa nevedia seba navzájom nabažiť. Čo bolo, vrátiť sa nedá. Vedel, že ona miluje svojho Adama, veď aj dnes večer mu to niekoľko krát spomenula. A áno, on ju nemiloval- všetko to pominulo.

Objal ju ako človek ktorý zúrivo hľadá spriaznenú dušu a napokon ju nájde. Ako človeka, ktorému v tele bije jeho srdce. Ktorého srdce bije v ňom... Ktorého myšlienky práve tleli vo vzduchu okolo nich, spolu s jeho, pomaly stúpajúce k výšinám spolu s nimi, dvoma stratenými polovicami duší, ktoré na malú chvíľu našli svoju druhú časť.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu