Maminka prepáč, prosím, nebi ma

Ahoj. Ja som tvoje svedomie. A prišlo som sa pozrieť na teba.
Teraz tu. Keď sa skláňaš nad stolom. Sedíš a rozmýšľaš. Analyzuješ. Synteticky spájaš. Je mi smutno z toho, čo vidím. Bolí ma, že sa tak opúšťaš.
Sú veci o ktorých sa nedá hovoriť. Lebo ešte moc bolia.

Práve si prechádzam žiletkou po rukách. Vadia mi tam všetky tie chĺpky, ktoré len zbytočne zakrývajú škrabance na rukách.
Načo už mlčať?
Len myšlienka na úľavu ti pomáha. A tá ťažkotonážna vec zavesená za okraj tvojho pochabého srdca. Ktoré neuverí, ani keď vidí.
Ja viem že neuverí. Preto ti to píšem.
Lebo skutočnosť nemôže sa rovnať fantázii.
Lebo fantázia tak nebolí.

Bolo vidieť zblízka moje pery? Pri pozornejšom pohľade si môžeme všimnúť pár...natrhnutí. Také malé krvavé rezy ako keby som sa škrabla nechtami.
Zatvorím oči a obídem zrkadlo. Dám si dlhý sveter, aby nebolo vidieť nič. Možno ani mňa. Tak veľmi sa snažím nájsť pre teba kúsok ospravedlnenia. Tak veľmi hľadám chybu v sebe. Prepáč mi to, nikdy som ti nechcela ublížiť. Bolí ma brucho a ťažko sa mi toto tu píše. Lebo to žijeme každý deň.

Sedela som na zemi a počúvala som ich strašné hádky. Slzy sa mi liali ako prekvapivo dozreté hrachy na záhradke, tie hrachy sme sadili s dedkom. A teraz som ich mala pretransformované na tvári.
Vleteli do izby, naháňali sa a vykrikovali oplzlosti. Prefrčali okolo mňa ako divá zver.
Je zver vôbec taká krutá?

Potom ju chytil a od zlosti ju celou silou šľahol na dlážku. Celá sa tam rozkopŕcla a posunula sa po malom koberci asi pól metra. Chytil ma do rúk a bežal so mnou do izby.
A už stála pri ňom, krvou podliate oči. Mávala kuchynským nožom mne a jemu pred tvárou. Aká lacná scéna! Aký treťotriedny horor!
Povedala mu, že ho zabije, že ho zareže ako prasa prašivé. Ja už si viac nepamätám. Viem len, že odišiel z domu a že ona sedela v obývačke a revala a ja som sedela pri nej a triasla som sa.

Mala som štyri roky, necelých päť. A už si viac nechcem pamätať.

Prečo som taká škaredá? Prečo ma tak strašne nenávidí, aby mi to musela hovoriť? Prečo som to najhoršie dieťa na svete?

Zvykla pobiehať po mojej izbe a hovoriť mi, prečo sa rodia také beštie ako som ja, prečo je vo svete taká nespravodlivosť a prečo majú všetky matky dobré a poslušné deti, len ona má takého bastarda. Aké je hrozné byť vydatá, ako nás všetkých nenávidí.
Aké by to bolo krásne keby som zdochla ako pes a ona by mohla byť opäť šťastná a bezstarostná.
Ako by ma všetci nenávideli keby vedeli aká v skutočnosti som. Ja som zlé dieťa a robím len hanbu a oštaru. Musím sa polepšiť, musím!

Ja už budem dobrá, sľubujem. Sľubujem že už nikdy si nezašpiním oblečenie, že vždy ťa poslúchnem a oblečiem si to, čo chceš ty. Ja verím že ťa nebudem stále hnevať a budeš ma mať rada. Budeš? Aspoň tak trošku?
Prepáč mi! Ja ťa ľúbim.
Nebudem mať škaredé myšlienky.

Každý deň leží doma, ako aj dnes. Potichúčky sa chystám von. Pst, tichúčko, lebo ak ju zobudím bude veľmi zle.
Zazvoní telefón. Babka nás volá na oslavu.
Povadia sa, tresne slúchadlom.
Pustí paľbu takých nadávok, že aj väzni v base by sa mohli priučiť. Prudko rozrazí dvere mojej izby.
,,Idem von.“
,,Nikam nejdeš, ideš sa učiť a upratovať!“
Behá po izbe a nadáva, všetko sa stupňuje.
,,Choď si nadávať inde, ja ťa tu nemienim počúvať.“
Zahryzla som si do jazyka.
,,Čo si to povedala?! Ty malá sprostaňa koho ty tu budeš vyhadzovať z izby?! Čo si vy myslíte všetci jáá vám dám, počuješ? Ma tu budete všetci otravovať aj s vašimi mizernými oslavami.“
,,Ak tam nechceš ísť, tak nechoď, aj tak nikto nie je zvedavý na tvoje sťažnosti.“
Plesk. Strelila mi facku.
,,To čo si mi spravila? To za to že hovorím pravdu? Každý ťa má plné zuby tak si to uvedom!“
Nenávistne na mňa zazrela.
,,Ako mi bolo dobre za slobodna, bez decka, bez kreténa na krku, aká som bola šťastná, ako mi bolo dobre keď som ťa nemala, takúto nevďačnú hnusnú..“
,,Načo si ma teda mala?“
Prestrelila som. Nedokázala som byť opäť ticho, ako roky predtým. Som zlá, najhoršia na svete, tak sa budem aj tak správať, no nie?

Vrazila mi päsťou do chrbta. Spadla som zo stoličky na zem, začala ma mlátiť rukami, revala na celú izbu.
,,Ty špina!!! Ty špina ty mi tu budeš hovoriť! Zabijem ťa počuješ?!“
Snažila som sa odtlačiť jej päste zo mňa. Vrazila mi do pery a pustila sa mi krv. Potiahla som ju za tričko a to sa natrhlo. Vystrela sa. Pozrela na tričko.
Začala som skuvíňať ako zvieratko v núdzi. Je zle, je zle.
,,Maminka prepáč, prosím ťa, ja som nechcela, prosím.“

Kopanec prišiel ako úder do ľadu. Keď vás niekto kopne silno, ani neviete čo sa stalo, máte pocit, že niečo do vás narazilo. Vydala som kvílivý zvuk.
Mobil.
Rýchlo sa dostať k mobilu. Začala som sa plaziť po koberci. Stiekol mi naň sopeľ, utrela som si ho rukávom. Omráčenie. Druhý kopanec do rebier mi vyrazil dych. Bolesť bola taká silná, že prevládol pud zúrivosti.
,,Ty!!“
Vstala som a celou silou ju začala odtláčať. Vykrikovala ako zmyslov zbavená, hodila ma na posteľ, vykrútila mi ruky a napľula mi do tváre. Pišťala som, ako keby mi pichala nože do hrude. Nahmatala som mobil, stlačila som nahrávanie jej nadávok.
,,Čo robíš ty...!“
,,Nahrávam ťa, nevidíš? Aby aj ostatní počuli aká úžasná matka si!“
Chrstla som jej do tváre. Chytila mi mobil a celou silou ho šľahla o stenu.
Strelila mi facku. Zohla som sa poň, vybehla von z izby, po čo ide, po čo ide?? Vytočila som tatovo číslo do roboty.
,,Prosím ťa príď, prosím, ona...“
Rozplakala som sa a nevládala som hovoriť. Keď silno plačete, pregĺgate a nemôžte dostať zo seba súvislú vetu, tak sa zajakávate. Nadal mi. Čo mu zas vyvolávam a čo, dočerta, robíme zas doma. Nebolo to prvýkrát...
,,Prosím, bojím sa, ona...zabije..prosím...“
Stála nado mnou.
,,To čo tu ty vyprávaš, prašina? To komu tu vyvolávaš, počuješ?!“
Stratila som silu...

Keď prišiel všetko zvalila na mňa. Vedel ako to je, ale nevedel, čo s tým má robiť.
Ležala som pri radiátore, hľadela na stenu, prehĺtala sopeľ a krv v ústach. Nádherné škrabance na rukách ktoré musím ďalší týždeň zakrývať...

 Blog

24 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu