Občas sa nenávidím, v tom to je.
Keď niekto odmietne psychologické poradenstvo a potom si poláme nechty na tom, ako si ich v nervyrozkladajúcom rozpoložení vráža do kože na rukách, ani by sme sa nemali čudovať.
Pred pár mesiacmi dostala matka zas nervy. Vošla som do kuchyne, umývala riady, televízia bežala.
Nezvyknem pozerať telku.
Doriti, že? Čo ma to napadlo položiť svoj tlstý zadok ( mám 47 kíl, ale podľa nej som vraj pribratá) na stoličku, vziať do doškriabaných rúk ovládač a prepnúť Vivu? Čo dokelu?
,,Ty sviňa okamžite to prepni, počuješ?!“ matka odmieta užívať lieky na schizofréniu a pár ďalších ťažko vysloviteľných diagnóz. A keď má zlú náladu, stačí niečo malé, aby vybuchla. A ja mám zvláštnu schopnosť vždy ju rozčúliť.
Mykla som plecom. Sedí vec.
,,Nehúkaj po mne ako šibnutá, nebolo to naschvál."
Zmačkla som jednotku.
,,Ty malá pi..!! Ty skur...bla blaaa....prepni to!!!! Daj tam môj program!!!“
Nevedela som to nájsť. Zúfalstvo mi zapĺňalo vnútro. Nenávidí papuľovanie. A ja neviem byť ticho. Ten hnusný pocit ktorý mám tak často mi nedovolil poriadne sa nadýchnuť.
Vrazila mi facku. Takú čerstvú. Kvalita. Tri hodiny máte odtlačok ruky na líci. Štípe to len prvých 40 minút.
Horšie bolo, keď prešla na vlasy. Človek sa ešte čuduje, že tam vôbec niečo mám. Hulákala na celú kuchyňu. Ani dnešní tínedžeri, čo sa vadia na zastávkach nemajú taký závideniahodný arzenál nadávok aký ma ona. Mamička...mama moja milovaná. Nevedela som aký program to pozerala. Nevedela to ani ona, len..nemala som si dovoliť vyrušiť ju.
,,To čo si mi dala facku?!" nazúrene som po nej zhúkla.
,,Tak ty si budeš na mňa hubu otvárať ty teľa! Jáá ti dám!"
Vrazila mi päsťou do chrbta a spadla som aj so stoličkou na zem.
To už začínam kričať.
Potom keď ma párkrát kopne do hlavy, do brucha a do chrbta začínam plakať.
Áno bránim sa. No nemám takú silu aby som jej v tom zabránila čo robí. Ani tatko nemá tú silu. Duševnú.
Odtláčala som ju rukami, škriabala som. Vrazila mi. Nadávala do svíň a prašín a...nadávky je zbytočné písať, bolo by to na jedno kopyto a unudilo by to čitateľa.
Potiahla ma meter po dlážke. Kde mám mobil, rýchlo! Občas volám tatu. Keď to vyzerá byť zlé. A toto vyzeralo byť zlé.
,,Pusti ma!"
,,Špina zabijem ťa!“
Dnes som mala veľkú smolu. Nestihla som mu zavolať. Mobil mi vykopla z ruky. Prevalila som sa na bok.
Chyba chyba chyba.
Zrazu zostalo ticho.
Tuším ma kopla do hlavy. Myslím že to bolo pravé ucho. Myslím že nepočujem.
Mám hmlisté spomienky na ten deň. Bolo to iné ticho. Také akoby som bola z časti pod vodou a v diaľke hučal príboj.
Dostala som sa do izby, nechala ma tak. Vraj som strašne kričala, bolo to počuť snáď na celý vchod.
Zavolala som babke, dala si mobil na ľavú stranu. Snažila som sa jej povedať čo sa deje, plakali sme obe. Zbalila som si veci a rýchlo som utekala preč z tohto pekla.
Toto bolo prvýkrát čo som ušla z domu.
Prvýkrát čo som nastúpila do busu s krvou pod nosom a dobitou tvárou.
Polohluchá.
Prvýkrát čo som plakala komplet celú cestu k babke.
A bolo mi to úplne jedno. Úplne.
V noci som nemohla zaspať. Išla som sopliť do špajze a zjedla som nejaké jačmenné semienka, strašne ma bolelo brucho. Hm to som ešte nespomínala. Neviem či je to dôsledok stresu, globálneho otepľovania, psychickej nestability alebo srnky z lesa, ale moje telo sem- tam prestáva fungovať a búri sa.
Zajtra som mala ísť do školy, bol piatok.
Začali dejiny umenia a ja som to psychicky tak akosi nezvládala.
Šla som na wc dať sa dokopy a porozmýšľať čo so sebou. Vošla Lenka. Spolužiačka. Zlaté dievča. Usmiali sme sa na seba. Ukrutne ma bolelo brucho, už to trvá týždeň aj drobné čo sa chodím na wc akurát tak len prejsť.
Prehodili sme pár slov, zasmiali sme sa.
,,Si v poriadku? Vyzeráš akási bledá.“
,,Jasné som, zle som spala.“
Usmiala som sa.
,,Občas mám trochu problémy, a nedá sa mi dobre spať.“ dodala som.
,,To poznám veru, ak by si chcela, veď môžeme niekedy pokecať.“
,,Ďakujem, rada.“
Keď odchádzala túžila som ju zadržať. Ale zastavila som sa. Čo som mala povedať?
,,Lenka, ušla som z domu.“
,,Lenka, včera ma dokopala matka na zemi a zle počujem na pravé ucho.“
,,Lenka, mám problémy doma a napchávam sa liekmi a preháňadlami lebo mi zlyhávajú telesné funkcie.“
,,Lenka, potrebujem dobrú psychologičku.“
,,Lenka, je to v riti...“
....
Po dvoch dňoch som sa vrátila, tatko ma prehovoril. Trošku sa jej vraj povyhrážali políciou, ak na mňa ešte raz položí ruku.
Akoby nikdy nebolo a nikdy nebude.
Koľko ľudí som mala okolo seba a chcela som sa zveriť. A koľkokrát som sa zastavila.
Aby ich to tak nebolelo keď ma budú musieť počúvať...
Nechcem stále vbehávať do cesty krásnemu prejedaniu zo zúfalstva a následne džgať do seba načierno kúpené zakázané Reductilky z internetu.
Ničí ma to, že sa stále snažím a snažím a potom raz príde veľké zúfalstvo a ja sa opäť prejem a tak dokola.
Nedávno mi nejaká dobrá duša pošepla, že ak si v dohľadnom čase nevyriešim svoje problémy so žalúdkom, do mesiaca sa mi rozpadnú črevá. Výborne.
Myslím že som šťastný človek. Mám kde bývať, viac menej aj čo jesť. Mám dobrých kamarátov. Môžem k nim ísť keď sa to doma už nedá. Ďakujem im.
Prídu po mňa, keď mi príde príšerne zle a myslím že umieram.
Nadajú mi aby som tie lieky vyhodila kdesi dočerta.
Niekedy sa v noci zobudím lebo srdce tlčie príliš silno. Povedala, že som tlstá, hnusná, neschopná a nič zo mňa nebude.
Sebanenávisť ma núti ničiť si vlastné telo.
Niekedy by som rada stretla Amy Winehouse. Mali by sme si čo povedať.
Život nie je ľahký.
A každý bojujeme najlepšie ako vieme.
Nechcem zomrieť.
Nechcem, mama, aby si mi hovorila ako ma nenávidíš.
Mám ťa rada a bolí ma to. Bolí ma že sa odmietaš liečiť, že odmietaš svet, život a svoju rodinu.
Dve popísané A4 povedia menej ako jeden pohľad do mojích očí...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
eleon
2. 8.augusta 2010 17:40
Lenka, je to v riti...
2
Páčilo sa mi to a toto som (nielen kvôli obmedzenému množstvu čítania blogov) už nenapísala ku blogu viac než mesiac. Žiadnemu.
3
to posledné slovné spojenie bolo takou slovnou hračkou v istom zmysle kapitulácia...
Napíš svoj komentár