Hulákal na celú triedu od zúrivosti. Zrazu sa rozbehol a celou silou vrazil päsťou do tabule. Všetko stíchlo a ja som hľadela na šokujúcu dieru a popraskaný materiál. Vstala som a išla na chodbu. Keď som sa vrátila, zistila som, že zmizla moja desiata aj sladké. „Neviete niekto, kde je moja desiata, ešte teraz som ju tu mala.“ Pravdaže nikto nemal poňatia. Nemali poňatia! „Ako to mám vedieť, máš si dávať pozor, raz zmizneš celá.“ Ozvala sa hviezda triedy Sluhla a vyzývavo na mňa pozrela. Samozrejme že vedela, kto to bol. Pozrela som jeho smerom. Arnie, čo nerešpektoval nikoho. Nadával na profesorov, vymýšľal si, že mama má ťažkú chorobu, aby mu zlepšili katastrofálne známky a vedel sa zo všetkého vykecať. Arnie. Jeho ruka nebola opuchnutá, ale trasľavo sa v nej chvel obal mojej čokolády. Nebo sa zatiahlo a on si labužnícky oblizol vrchnú peru a nechutne cmukol mojím smerom. „To čo si dovoľuješ brať mi moju desiatu?“ nasledoval výbuch smiechu jeho kumpánov. „A ja som si myslel, že mníške s horúcim srdcom ako máš ty, to spraví radosť. Že pomohla človeku v núdzi. Nie?“ očervenela som ako paprika a pól triedy sa zvíjalo od smiechu. „Blbec, toto si spravil posledný raz.“ „Ja že som blbec? Ty vulgárna Matka Tereza toto na teba poviem, a ak nebudeš poslušná, niečo prihodím...“ „Tebe aby som ja neprihodila.“ Kráčala som preč, lebo to nemalo význam. Zachvíľu si začali kopať malú loptu. Pripravovala som sa na ďalšiu hodinu, keď vtom mi niečo prudko udrelo do hlavy. „Oh sorry, to bola náhoda.“ Uškrnul sa na mňa Macher, najlepší kamarát Arnieho. „To teda urobil naschvál, videla som to, kopol ju do teba.“ Pošepkala mi spolusediaca Winky. Nevšímala som si ich, ale keď mi o pól minúty opäť treskla lopta o hlavu chytila som ju a šmarila do smetiaka. To sa už Macher prestal smiať a Arnie mi bolestivo stisol rameno, zavial ku mne smrad alkoholu a začal mi nadávať.
Neviem presne určiť, kedy sa začal zameriavať len na mňa. Lebo vždy sa mi vysmieval, už len kvôli tomu že nepijem, nefajčím a snažím sa v škole a postupne ma začal aj ponižovať. Viem ale presne určiť deň, kedy na mňa začali mať mnohí „spadeno“. Bola chémia a ja som sedela v prvej lavici. Profesorka mala na stole zadania úloh na písomku a písala čosi na tabuľu. „Vezmi jej tie zadania, okamžite!“ zasyčal Arnie a bolestivo mi pichol prstom do chrbta. „V žiadnom prípade.“ „Dočerta, Dolores ty pripečená, okamžite ich vezmi!“ kričala Sluhla zozadu. V triede bol šum ako vždy. „Nič nevezmem a dajte mi pokoj.“ A bolo. Neotáčala som sa. Zrazu si ku mne prisadla Sluhla a začala ťahať písomky zo stola. „Sluhla prestaň, bude zle...“ „Buď ticho, si hlupaňa pre všetkých, ideš len proti kolektívu.“ A potom ukradla čo chcela. „Ak niekomu niečo cekneš, tak,“ šprihli mi niektorí do tváre. To bolo prvýkrát, kedy som sa začala triasť. Vo vlastnej triede. A potom som sa triasť už nikdy neprestala.
Na angličtine sedel Arnie vedľa mňa a požiadal ma o kapesník. Bohužiaľ, som ten typ človeka, čo vždy pomôže a nevie nikomu ublížiť. Podala som mu ho. Vyšparoval si hnis z rany na kolene. Prišlo mi z neho nevoľno, keď vtom sa otočil a hodil mi zakrvavený kapesník do tváre. Skríkla som a on hneď nato zmietol všetky smeti zo stola do mojej tašky. Trieda sa rozosmiala. Vybrala som si všetky veci z ruksaku a vysypala som z nej špinu, strúhance a obaly z potravín. Nenávistne som naňho zazrela. Zatváril sa pokorne a opýtal sa: „Dollynuška, pôjdeš po škole so mnou na pohárik?“ „Nevolaj ma tak a nie, nepôjdem.“ „A prečo nie? Chcem mať s tebou niečo viac, či máš frajera?“ úlisne sa uškrnul a poupravil si nagélované vlasy. „Čo ťa do toho?“ zrazu mi obmotal rukou vlasy a trhol mi hlavou dozadu. Pri uchu mi zašepkal: „A čo spolu robíte, porozprávaj mi, isto nehráte piškvorky, hm? Aj ste už,“ uškrnul sa a otázku zrúkol na celú triedu. A potom ďalšiu, ešte nechutnejšiu. Chalani ma začali povzbudzovať, keď som zostala v nemom šoku. Potom mi Arnie vychmatol zošit, počarbal ho a napísal doň škaredé slová. „Vráť mi zošit!“ „Pokojne.“ Uškeril sa a drzo ma začal obchytkávať. Odstrčila som jeho ruku. Všetci na nás zvedavo hľadeli. Sypal na mňa príšerné otázky, ktoré úplne podkopávali moju sebadôveru. Vyslala som zúfalý pohľad, na ktorý Sluhla reagovala novým záchvatom smiechu. Arnie zrazu vybral peniaze a hodil mi ich na lavicu. „Na, Dollynuška, dám ti peniažtek a pôjdeš so mnou nachvíľu niekde, však vieš, čo ty na to?“ „Choď do pekla, ty prasa.“ „Tak ja som prasa, čo?“ zvrieskol. „Pozri sa na seba ty škrata, kto by teba chcel, sprostaňa!“ hneď nato už držal nožnice a cvakol mi nimi do vlasov. Macher zobral zapaľovač, priložil mi ho k vlasom a šťukol ním. Keby som sa vtedy nehodila nabok, dopadla by som veľmi zle. Sluhla a pár dievčat sa až prehýbali od smiechu, niektoré na mňa vystrašene hľadeli, ale nepomohli mi. Dalo sa vôbec? Potom mi Zvádzač vzal peračník a s Arniem mi polámali ceruzky. Roztrhli zošit. Poschovávali mi veci. Psychicky ma ničili a sústavne deptali. „Idem za triednou, toto ti neprejde!“ „A čo jej povieš?“ rozrehotal sa. „A...je to jasné. Naša protivná triedna je slobodná, bohvie čo máš s ňou na pláne. Alebo to už uskutočňujete? Pôjdem za ňou a porozprávam jej o tvojich predstavách s ňou. Že jej to odkazuješ...“ „Ty hnusný...“ Nestihla som dopovedať lebo zrazu mnou prešla prudká bolesť. Vykrútil mi ruku a tak príšerne mi trhol vlasmi, že som nevedela čia som. „Nikto ti nič neuverí, ty nula, všetko hodíme na teba.“
Dni sa zlievali do jednej tmavej škvrny, slnko zomrelo, lebo nemohlo prestať plakať, včera zomrel deň a dnes tu už nič nezostalo. Farby už neboli také svetlé, ako predtým, láska už nebola preciťovaná ako realita. Svet bol mŕtvo narodené dieťa. Čo som spravila? Narodila som sa. Skúšala som všetko. Ignorovať, brániť sa, prosiť. Prosila som o pomoc ale nikto ma neobjal a nepovedal- bude dobre. Mala som nejaké súkromné problémy a v škole bolo peklo, takže som nedokázala normálne uvažovať, žiť. Každý deň...„Ach, Dolores, to čo máš na sebe, ha-ha, vyzeráš ako taká...ružička!“ Pipka a Sluhla sa radi na mne zabávali. Neprešlo dňa, aby mi Arnie nerobil spoločnosť a neskomentoval každý kúsok môjho tela a môjho správania. Raz sa ma akási pani v škole pýtala, či je tu Arnie. „Nie, pán riaditeľ ho požiadal, aby ho láskavo navštívil. Aby Arnie zistil, ako sa mu darí a ako by mohol pomôcť pri zlepšení činnosti školy.“ Zasmiala som sa. Zúfalý humor ešte zúfalejšieho dievčaťa. Večer som plakala a povedala doma, že chcem odísť z tej školy. „Zamysli sa nad sebou, si hlúpa, nezvládaš školu, nič z teba nebude a nechcem o tom už viac počuť!“ mám teraz jednotky, dvojky, ale nezvládam učenie. Presne. Pýtali sa ma, čo to do mňa lezie. „Možno mimozemšťania? Možno sa mi dnu dostávajú cez pupok.“ Nechceli počuť, že padám na dno. Ako poviete vlastnému otcovi, že najviac zo všetkého túžite byť milovaný? Strach ma celú pohltil, nič ma nebavilo. Začalo sa mi mariť, akoby som tu ani nebola. Len ja a Arnie. Toto bolo moje peklo, možno nejaká forma trestu. Cítila som sa naruby. Ako ponožka, keď si ju vyzlečiete. Arnie si čosi posypal na ruku a ponúkol ma. Vydesená som ušla a moja taška bola opäť rozsypaná. Hlúpe a čudné predstavy ma stále prenasledovali. Niekedy mi priniesli divný úsmev aj na tvár, taký čudný, že sa ma Winky s babami pýtali, čo mi je. Akoby ma vytrhli zo sna, len vtedy som si uvedomila, kde som. Určite som ich tým pohľadom vystrašila, pretože sa na seba spýtavo pozreli. „Si v poriadku, Dolly?“ „V poriadku? Ale určite. Mám sa fajn.“ Keby som začala o chalanoch, povedali by, nech ich ignorujem. Ale to nešlo. Vzdávala som svoj boj so strachom. Rozkladal ma zvnútra. Nemôžem opísať všetko, čo Arnie robil, lebo ľudský rozum by to možno nepochopil. Jedného dňa sa opäť išli kradnúť písomky. Už som nemohla. Utekala som na WC a vyvrátila všetko, možno aj dušu. Keď som sa vrátila, uľavilo sa mi. Zobrali čo chceli a nenútili ma nič vziať, keďže som tam nebola. Nechutilo mi jesť, nemohla som spať, strácala som najbližších ľudí, bola som opustená. Mal pravdu? Som hnusná škrata, chudera, nula...? Chcela som, aby sa zmenil, a keď nie, tak aby sa mu niečo stalo. Možno niečo zlé. Som dobrý človek? Rozdupal ma na kusy a natešene ma udieral po stehnách. Chcela som, aby sa prepadol pod čiernu zem, aby prestal dýchať. Ľudia, som dobrý človek? Ako vyzerá peklo?
Kráčala som len tak bez cieľa. Cítila som, ako mi slzy stekajú po lícach. Hanbila som sa. Už som nikoho nemala, nikto o mňa neprejavoval záujem. Možno by som sa ani ja sama nechcela. Obiehali ma autá a niekedy trúbili, pretože som im bola v ceste. Premýšľala som, že sa pod niektoré hodím, ale zakaždým ma odradila bolesť, ktorú by som si pretrpela, ak by som nebola na mieste mŕtva. Decká majú pravdu keď sa robia že neexistujem. Možno by som aj ja mala zabudnúť, že existujem. Dostala som sa až k pumpe. Mladý pumpár sa na mňa usmial. Opätovala som mu úsmev. Som naozaj taká škaredá? Áno? Áno, Arnie? „No čo, zablúdila si?“ „Možno.“ Ešte viac som sa usmiala. „A kam si sa vybrala?“ „Nikam.“ Nadvihol obočie. „Dáš si kolu?“ milo sa usmial. „Dám.“ Podal mi plechovku, odpila som si. Stál predo mnou s otvorenými ústami. So zaujatím ma pozoroval, akoby som robila niečo zvláštne. „Koľko máš rokov, nechcem kaziť neplnoletú.“ „Len preto, že si mi dal kolu?“ premeral si ma s nefalšovaným záujmom. „Kto si?“ „Nikto.“ Musím odísť. „Nikto čo nejde nikam?“ vrátila som mu kolu a postrapatila mu vlasy. „Keďže som nikto a nejdem nikam, toto sa nikdy nestalo.“ Chytil ma za lakeť. „Pusti ma.“ „Robíš zo mňa blázna, ryšavka, si prenádherná.“ Pri pumpe zastavilo nejaké auto. Vymanila som sa mu a ušla. Čo sa to s tebou deje, Dolores? Nie som škaredá, nie som. Nenávidela som samu seba, že sa takto ničím, hnev ma celú pohltil.
A potom prišiel zlom. Už v škole som cítila, že sa po mne niektorí pozerajú. V triede drgol do mňa spolužiak. „Povedz, to sa tu smeješ?“ opýtal sa a ukázal mi fotku na ktorej som bola v krátkych šatách, sedela som na gauči a podopierala sa rukami. Urobil to Arnie. Dostal sa s Macherom do mojich fotoalbumov, posťahoval si fotky, dotvoril ich, poprefocoval a porozdával. Mali ich decká z triedy, boli po chodbách, na nástenke, dal ich niekoľkým profesorom. Boli to normálne fotky. Ale on si ich už dotvoril. Spolužiak sa zasmial a ostatní mu nakúkali cez plece. Zmocnila sa ma nejaká paralyzujúca meravosť. Slzy mi zastreli zrak. Všetko vyzeralo nezaostrené a hmlisté. Opäť tu boli Arnieho ruky okolo môjho pása a jeho vyhrážajúci sa prefajčený hlas. Dollynuška je na mňa zlá...Z úst mi vyšiel výkrik. Všetci stuhli: „Vy...zvery! Podlé, kruté zvery!“ niektorí sa smiali. Zopár ich vyzeralo nešťastne. Rozbehla som sa k Zvádzačovi, vytrhla mu fotky z ruky a kopla som doňho. „To čo si spravila ty chudera?!“ zrevala Sluhla. „Nevidíš čo mi spravili?“ skríkla som. „Ty si nemáš čo dovoľovať kopať do niekoho, ty teľa!“ schúlila som sa do klbka. Celú matiku som počúvala ich nekonečné výsmešky. Nikto mi nepomohol, ani keď som ich prosila, nikto si nič nevšímal, keď mi robili zle. Nikto tu nebol na tomto svete. Celý zošit som mala mokrý od sĺz, bodala som ceruzkou do gumy. Po hodine som zostala na chodbe. Pocítila som chladný dotyk podlahy na nohách, na rukách, potom sa mi pritlačila o tvár ako posledná útecha, zdvihla sa a udrela ma. Vlny hrôzy sa nadvihli, zaliali ma a vtiahli do seba. Viac som sa nevrátila.
„Už sa nedá nič robiť, odchádzam.“ Hľadela na mňa. Bola som bledšia, chudšia a zúfalá. Podišla som k nej a pobozkala ju na líce. Cítila moje slzy, ktoré sa dotkli jej pokožky a utrela si ich rukou. „To ja plačem?“ opýtala sa ma. „Nie, ja.“ Riekla som. Prikývla. „To ma neprekvapuje,“ povedala. „Ani mňa. Už ma nič neprekvapuje. Zbohom.“ Odchádzala som. „Želám ti to najlepšie.“ „Čo najlepšie?“ zašomrala som popod nos. Už som predsa mala to najlepšie z ničoho. Čo iné pre mňa na tomto svete zostávalo? Ráno som zistila, že sa cítim uvoľnenejšie. Už ho nikdy neuvidím. Takí ľudia sú len stroje, nebezpečné a pohyblivé. Kilometrová rana sa zašila o pár milimetrov. Strach čo ma zviera je pocit, s ktorým musím bojovať. Nie musím, chcem. Ešte dlho tu bude komplex menejcennosti, prelínajúci sa s pocitom beznádeje, zúfalstva a samoty. Dlho si nebudem veriť, dlho nebudem veriť chalanom, nikomu. Ale už mám silu s tým bojovať. Dnes som opustila svoju školu. Dnes som dostala šancu. Život sa začne ešte raz a v pokoji. Nikdy nie je neskoro, Dolores.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
inak, ja furt tým hajzlom nedokážem odpustiť, ani neodpustím - robili to s plným vedomím, nie? a nie som taká naivná, aby som verila, že sa také ku.... niekedy zmenia.