.. stojím a nehýbem sa ... ani dopredu, ani dozadu... stojím na jednom mieste, som v jednom „bode“ svojho života... netuším, či sa z tade niekedy dostanem alebo v ňom uviaznem navždy... no viem, že by som sa mala pohnúť a určite nie dozadu, , , mala by som proste niečo robiť, lebo takto zabíjam seba a ostatných... pripadám si ako vo filme, ktorý niekto „pausol“.. je síce pausnutý ale plynie... príliš nad niektorými vecami rozmýšľam a nenechám ich ísť ďalej... neviem prijať niečo a brať to tak, , možno sa až moc snažím o svoje šťastie bojovať.. strašne som sa za posledné obdobie zmenila... strácam chuť do života a som sketa... neviem sa zasmiať sama na sebe, jednoducho neviem... na každého len štekám, , priatelia sa ma zrejme i boja opýtať, ako sa mám a čo mám nové... strácam dôveru v ľudí a verím už len tým, o ktorých to ja uznám za vhodné... zrejme mám i problém nadviazať priateľstvá... ale pre tých, ktorých mám rada a ktorí vedia aká som, by som položila i život... na tých som priateľská, usmievavá, nemám problém povedať čokoľvek, , a tí ozaj vedia, čo som za „zviera“.. mám pocit, že už málokedy sa i vykecávam... niekedy to dusím v sebe a strážim to pred svetom... čo sa to so mnou deje? ... prečo taká rapídna zmena? ... nechápem a netuším... štve ma to všetko... lebo to vôbec nie som ja... stáva sa zo mňa zrejme uzatvorený človek, ktorý si rozumie možno tak s dvomi tromi ľuďmi... kedysi ich bol húf, , a teraz ich ledva spočítam od málinka... strašne mi je to ľúto.. lebo som človek, pre ktorého sú priatelia celý jeho život... som človek, ktorý rád sníva... a teraz strácam všetky svoje sny... strácam nádej na ich splnenie, ... prestávam dúfať v to, že niekedy bude fajn... že niekedy nájdem to, čo hľadám... možno si to nájde niekedy mňa, ako si to už raz našlo... potrebujem vyliečiť svoju dušu, potrebujem vyčistiť svoju myseľ, potrebujem ozdraviť svoje telo... potrebujem nájsť niečo, čo mi dá silu... niečo, čo bude dôvodom prečo nepadnúť .. dôvod, pre ktorý môžem ďalej kráčať... čeliť nástrahám, , bojovať o to moje šťastie, o ten malinký kúsok... o to svoje „nebo na zemi“.. zrejme som nebola stvorená pre tento svet... alebo z neho až príliš vytŕčam.. nedokážem byť sebec, nedokážem myslieť na seba a viac sú pre mňa moji priatelia ako ja sama.. dala by som pre nich i celý svoj život... obetovala by som všetko, čo by som musela a to len preto, aby oni boli šťastní... prečo však nemyslím na seba? ... som mimo tohto svet a buď sa naučím v ňom žiť a jestvovať.. alebo budem navždy ubíjať samú seba...

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
miuska26  25. 3. 2009 00:21
hlavu hore..treba sa pohnut..nestat..neobzerat sa..proste ist..aj ked nemas naladu a chut..aspon pre priatelov zi, ak uz ostatni stratili zmysel..drzim paste..
Napíš svoj komentár