..sedím a v mojej hlave je 2. svetová vojna.. všade krik a nepokoj, všade chaos a zmätok.. ozývajú sa stony, ozýva sa plač.. ozýva sa krik ľudí, čo nad telami svojich blízkych prišli o všetko, čo kedy mali.. len sedia nevládne, špinaví a ubolení.. slzy im stekajú po tvári a v duchu preklínajú tie dni.. tie dni, čo vzali im šťastie, radosť a toho, koho milovali.. sedia zronení nemo a spomínajú, na to, čo im život dal, keď im dal tých, o ktorých behom chvíle prišli.. v hlave státisíce spomienok, státisíce krásnych chvíľ.. státisíce úsmevov, ktoré sú teraz už iba planou a púhou spomienkou.. už iba prázdno, už iba to cítia.. pozerajú sa pred seba, ale nič nevidia.. nevidia zmysel toho, čo celý čas robili.. nevidia zmysel svojho ďalšieho bytia.. sú tu už iba oni sami.. musia sa postarať o seba a o to, čo im ostalo.. o to, čo im dalo možnosť byť ešte tu.. tu, medzi tými všetkými ostatnými ľuďmi.. nič iné ako nárek a krik ani nevnímajú, ich duša a srdce kričia do celého toho prázdna.. z kade nič iné, iba ich ozvenu počuť.. chceli by sa zdvihnúť a ísť ďalej, začať vnímať podstatu toho, prečo sa to stalo.. hľadať v tom zmysel možno niečoho iného.. niečoho krajšieho a väčšieho.. zdvihnúc zrak a pozerajúc sa von, von do diaľky.. vidia iba čierny hustý dym, .. to, čo ostalo po spúšti, ktorá ovládla ich životy.. ktorá sa nimi prehnala bez varovania.. podopierajúc sa, idú bližšie.. pozrieť sa, čo všetko sa vlastne deje.. zmätený beh ľudí, čo rázom stratili dôvod existencie.. ľudia, čo prišli o všetko, čo mali.. nevidia lásku, nevidia pokoj.. vidia chaos, zmätok a strach.. slzy vytvárajú na ich špinavej tvári cesty.. a padajú dole, na úplne dno.. i keď na okamžik sa zastavia, nikdy padať neprestanú.. vždy padať budú, lebo tak ľahko nejde zabudnúť.. rukami ubolenými, ktoré sa neustále pokúšali zachrániť to, čo mali.. si utierajú tvár a cesty miznú.. ostáva iba prázdna špinavá tvár.. obzerajú sa navôkol a hľadajú, tých čo im ešte zostali.. hľadajú tých, čo by ich mali povzbudiť a vyniesť z ich bolesti a starosti.. okolo nich len strach, neistota.. všetci utekajú, nik sa nezastaví.. nepodá pomocnú ruku a nespýta sa, čo sa stalo.. bežia ďalej, nič ich nezaujíma.. iba oni sami.. iba ich vlastná potreba, iba ich veci.. netrápi ich, že tí, ktorí im niekedy pomohli teraz potrebujú pomoc práve od nich.. nie, niečo také sa nechystá.. pozrú a bežia ďalej, nezaujíma ich, že blízky ich pomoc potrebuje.. taký je však tento svet, plný bezduchých ľudí.. ľudí bez chrbtovej kosti.. už nerozoznáš priateľa od nepriateľa, nerozoznáš dobro od zla.. všetko sa dá tak krásne hrať, že ako v divadle si pripadáš.. masky na tvárach, predpísané texty.. je to umenie, ktoré sa však dá ľahko naučiť.. veriť sa už nedá nikomu.. niekedy ani sebe samému.. hľadáš zmysel, hľadáš cestu kam a ako ďalej.. nevieš však nič.. ani to, kým si.. chceš dať všetkému novú šancu, no spomienky ti nedovolia zabudnúť.. tie krásne a trpké spomienky zároveň.. 2. svetová pred očami a v tebe sa odohráva.. strácaš ľudí a padáš.. hľadáš pomoc, neprichádza.. ostal si sám, sám ako tie trosky, čo prežili ten strašný okamih.. kam sa pohnúť, čo spraviť.. kam utekať, kde útočisko hľadať.. cítiš sa byť silný, potom čo si prežil.. chceš dať životu nový zmysel ale proste nevieš ako.. máš príliš rád to, čo si tým všetkým stratil.. svet, čo tak dlho si budovali .. zrazu proste nie je, nastal iný režim.. režim inej vlády.. vlády samoty a prázdnoty.. ako tomu predísť, ako sa zbaviť tých ubíjajúcich pocitov?? ako priniesť svetlo do života prázdneho?.. chcú začať nový život, nové priateľstvá, nové lásky.. avšak spomienky na tú spúšť im v tom bránia.. boja sa a strach im zväzuje ruky, neveria.. nechcú už trpieť.. chcú sa opäť smiať, chcú vidieť čaro v maličkostiach.. chcú sa tešiť zo všetkého, čo prichádza a starosti za hlavu hodiť.. ale utrpeli príliš veľkú stratu, boli súčasťou príliš veľkej války.. príliš im záležalo na tom, o čo prišli.. majú v sebe zmätok, prázdno a zároveň lásku.. a nezabúdajú na vieru,.. vieru, ktorá jediná im ostala a dáva im možnosť žiť a dúfať.. boj bol príliš dlhý, príliš veľa doňho dali.. rozmýšľajú, či spravili všetko, čo bolo v ich silách.. aby chránili seba a to, čo mali.. chceli by vrátiť čas, pred to než sa to všetko stalo, na začiatok boja.. na začiatok války.. možno by konali inak a možno rovnako.. avšak vedia, že to nejde, že čas vrátiť sa nedá.. musia ísť ďalej a dúfať, že časom sa všetko vráti do normálnych koľají.. chcú byť s nimi, i keď ich telá nevládne sú a dávno opustili túto zem.. chcú byť s nimi i napriek tomu, že pritom trpia.. i napriek tomu, že ich srdcia kričia od žiaľu.. chcú byť s nimi, lebo k nim lásku cítia.. vedia, že to nejde i napriek tomu aspoň pokúsiť sa o to chcú.. dali by čokoľvek za to, aby ešte aspoň raz mohli pohladiť tvár a pobozkať pery tých, ktorých navždy v živote stratili..

 Úvaha
Komentuj
 fotka
veva  23. 12. 2008 20:12
Krásne smutné..... som sa v tom nasla,pretoze pred rokom mi zomrel brat a citila som sa presne ako si opisala,lenze v tom obdobi mi strasne pomohli sesternice,ktorym za to moc dakujem ,lebo inak neviem....
 fotka
miuska26  23. 12. 2008 21:59
momentalne priserna tema pre mna..ale pekne napisane myslienky..posledne vety sa mi pacili..
 fotka
elwinko  24. 12. 2008 21:31
krásne rozvinuté myšlienky...nádherné..
Napíš svoj komentár