Dostanem sa ti do hlavy 1.

„Napíšeme si písomku, ako som vám sľúbil,“ oznámil nám učiteľ dejepisu.
Pche... to bude hračka. Haha. Hoci som sa neučila, zvládnem ten test. Moja schopnosť čítať ľuďom myšlienky sa mi pri písomkách hodí, hovorila som si v duchu.
„A skupina od okna, B skupina od steny,“ učiteľov hlas prenikol do mojej mysle.
Ah, a je to tu. Začal diktovať otázky. My sme na ne odpovedali. Niektoré som vedela a iné som odkukla (v podstate prečítala v mysli) od iných. Učiteľ nadiktoval poslednú otázku.
Položili sme perá a učiteľ požiadal môjho bláznivého spolužiaka, aby ich pozbieral. Prišiel ku mojej lavici a pohŕdavo sa na mňa pozrel. Pche... pomyslel si. Nadvihla som jedno upravené obočie, kývla hlavou do strany a prestala si ho všímať. Do teraz nechápem čo má za problém!
Učiteľ sa zatiaľ usadil za stolom. Peter (blázon, ako ho prezívam ja) mu položil písomky na stvol a sadol si na svoje miesto.
„Začnite si písať poznámky zo strany 35. Ja si zatiaľ niekoho vyskúšam. Učivo vám vysvetľovať nejdem, keďže je jednoduché a výklad ku nemu netreba,“ povedal nám.
Fajn, povedala som si. Však jasné! Netreba ku tomu výklad! Pche... Prečítala som si prvú vetu. Kašlem to, aj tak sa to učím z knihy, hovorila som si.
Hodina sa skončila. Vychádzala som ako posledná (ako vždy). Prešla som sa ku skrinke. Otvorila ju a pozrela do nej. Čo máme asi tak ďalšiu hodinu? Pozrela som sa na rozvrh hodín nalepený na dverách od skrinky. Telesná... Hm... nič mi na ňu nie je treba. Zavrela som skrinku. Periférne som zbadala niekoho vedľa opierajúceho sa o skrinku a pozerá sa na mňa. Justin už zasa ide provokovať. Super! Vážne sa teším! otrávene som si pomyslela. Pozrela som sa ponad jeho plece. Kúsok od nás stál zvyšok partie. Očividne sa už teraz dobre bavili. Prevrátila som oči a chystala sa na odchod, keď ma Justin chytil za rameno a stočil ma ku sebe.
„Hej, kam sa tak ponáhľaš?“ začal.
„Hm... na telesnú...“ povedala som bez menšieho záujmu oňho a hodinu. Vytrhala som sa mu, ruky som skrížila na prsiach a so zdvihnutým obočím som na neho kukala.
„Tak čo to bude tentoraz? Pokúsiš sa ma zosmiešniť? Alebo chytiť ma za prsia, poprípade za zadok? Alebo dokonca pobozkať?“
Prebodla som všetkých pohľadom. Hlavne Justina.
„Ale, no ták, Laurika. Zlato. Viem, že sa ti to páči, keď som pri tebe a pokúšam sa o niečo,“ odvetil a priblížil sa ku mne, že ma chytí okolo pása.
„Daj tie špinavé pracky odo mňa preč!“ Odrazila som jeho ruky jediným pohybom.
„Nebuď taká zlá.“
„Choď do riti! Ja budem taká aká chcem!“ otočila som sa. Začala som kráčať preč. Znova ma chytil za rameno a stiahol ma späť. Vytrhla som sa mu, otočila som sa na neho, pozrela mu rovno do očí a varovne som mu hovorila: „Ak sa ma ešte raz dotkneš, tak ti zlomím paprčky. A ak mi ešte raz povieš Laurika, tak ti odtrhnem hlavu! A vy...“ otočila som sa na zvyšok, ktorý sa dobre zabával, „ak to ešte raz niekto skúsi bude neplodný do konca života.“
Chalani vybuchli smiechom. Zvrtla som sa na päte a odišla. Idioti sprostý! Nech len prídu čosi odo mňa žiadať... Len nech to skúsia. HAHA hneď budú krotký ako baránky, keď bude celá škola vedieť ich najtajnejšie tajomstvo! HAHA!
Prišla som do telocvične. Akurát zazvonilo na hodinu a tak som sa premiestnila do šatní, že sa prezlečiem do dresu. Ale koho tam nestretnem... Najväčšiu štetku na škole. Sarah sa tu promenádovala len v spodnej bielizni.
Prevrátila som oči a prešla k voľnej lavičke. Sarah prišla ku mne. Premerala si ma pohľadom. Prevrátila som oči a nevšímala som si ju. Dala som si dole tričko a chcela vytiahnuť dres...
„Aj ty by si chcela takú postavu ako mám ja? Smola... Ty ju mať nebudeš, keďže sa prežieraš a napchávaš ako prasa!“ povedala, rozosmiala sa a polovička šatne s ňou. Trápna, pomyslela som si. Keď som si uvedomila čo povedala... Jak ja ju nenávidím! Zabiť by ju bolo málo. Teraz si to pekne zlizne!
„Vieš, čo?! Aspoň nevyzerám ako anorektička! A normálne jem a nedržím dajaké sprosté diéty, aby som vyzerala chudo. Oh, aby som nezabudla... ten make-up ti nerobí na tvári dobre. Po ňom máš ksicht ako rozpľaštená a vysušená ropucha na ceste,“ úprimná odpoveď môjho podania.
„Pche... zas si mimo. Ja som hovorila o zadku a prsiach, ktoré máš poriadne malé. Chichi,“ rozchichotala sa.
„Kam sa to ti pozeráš? Obávam sa toho, že sa dozviem, že si lesba a ešte ma tu budeš obťažovať. Môj zadok je v pohode a mne nezavadzajú prsia, keď behám. Počkaj... ty nebeháš... ty sa ulievaš! To ako bežíš, nie je beh, ale namyslená ani nie rýchlo chôdza. A tie tvoje stony, znejú ako keby si to robila s tyčou na šplhanie.“
Tvárila sa pohoršene a znechutene. Ja som sa len víťazoslávne uškŕňala.
„Pche,“ odfrkla.
„Ešte niečo? Lebo ak áno úprimne a zo srdca ti na to odpoviem.“
Zvrtla sa a odišla k svojím veciam. Ja som sa otočila k svojím a prezliekla. Keď som vyšla na chodbu, chalani sa už naháňali. Deti! Žiadny teenageri – deti! Malé 5-ročné deti! hovorila som si v duchu. Pokrútila som nad nimi hlavu. Generál Rain (ako ho volám ja generál Ponožka) zapískal silno na píšťalku. Musela som si zakryť uši. Chalani zostali v pozore.
„Všetci do telocvične! Hneď!“ zareval a chalani klusom prešli do telocvične. My dievčatá sme boli hneď za nimi.
„Nástup!“ zakričal generál.
Všetci sme sa dali do dvoj radu, zoradený podľa výšky.
„Žiaci, pozor!“
Náš učiteľ telesnej výchovy bol generálom vojenskej gardy. Je to starí generál, čo sa mu musí nechať, lebo na prvý je dosť zdatný a jeho prísny pohľad nasvedčuje tomu, že sa tu s nikým hrajkať nebude. Museli sme byť disciplinovaný, zdatný a makať ako vojaci. Aj, keď mal vyše päťdesiat rokov, vyzeral ako tridsaťdva ročný a cítil sa na dvadsať. Dvere do telocvične sa otvorili a vošla Sarah a jej partia. Zaradili sa, ani slovkom či pohľadom, nezavadili o generála.
„Sarah! A zvyšok oneskorencov! Už ste mali byť dávno tu! Kde ste boli!?“ hovoril a každé slovo zvýraznil krokom vpred, až sa dostal k Sarah.
„Chcem počuť vysvetlenie!“ povedal jej, pohľadom ju nespúšťal z očí.
Ak povie niečo na mňa, alebo na niekoho iného, začnem protestovať, uvažovala som.
„Ja...“ začala Sarah.
„No,“ pokračoval učiteľ, „rýchlo si niečo vymysli.“
„Ja... viete... dostala som kŕče do brucha.“
Klame, pomyslela som si, nemala kŕče v bruchu.
„Pche... a to musela byť s tebou celá partia?“
„Nie.“
„Tak potom prečo bola?“
„Ja neviem.“
„Klameš.“
Stíchla a už nič nepovedala.
„Fajn, ako chceš. Porozprávame sa po hodine.“
Generál sa postavil pred nás a začal nám hovoril, čo dnes budeme robiť na hodine. Atletika a gymnastika. Ľahká záležitosť, pokým to nemá byť prekážková dráha. To je trocha tuhší oriešok. Jedno koliečko okolo telocvične na rozohratie a poriadna rozcvička. Fajn, toto bude ešte len zaujímavé, pomyslela som si, keď som zbadala ako sa chalani rehocú.
„Tak fajn. To by stačilo. Nastúpte si do radu,“ zavelil.
Tak sme sa dali do radu. Nikto nechcel byť prvý a tak som musela ísť ja.
„Chcem, aby ste tie vaše lenivé zadky dostali až k dverám telocvične. Máte na to len jeden pokus. Tak sa snažte štence jedny lenivé!“
Najprv tú trať prebehol on sám a potom sme išli my. Začala som prvá. Rozbehla som sa. Cez položené debničky som prešla prirýchlo. Preskočila 1, 2, 3, 4 žinenky. Podliezla som postavené debničky, preskočila prekážky, spravila som mlynské koleso, kotrmelec vpred a vzad, salto dopredu a dozadu, rozbehla som sa a vyliezla po lane, po rebrinách zišla dole, prebehla som celé koliesko okolo telocvične a na konci som šprintovala a vrazila do dverí.
„4,01 minúty, Flowersová,“ povedal.
Udýchaná som klesla na zem a oddychovala som. Keď som sa tak pozerala na ostatných a počúvala ich časy bola som najlepšia. Ďalšiemu to išlo dobre. No, jeho čas bol...
„4 minúty, King. Zlepšuješ sa chlape,“ pochválil ho učiteľ.
Čože?! O stotinu bol lepší než ja!? Do PÍP! zúrila som vo vnútri. Will s úškrnom klesol na zem, ľahol si a lapal dych. Hodina skončila.
Po skončení hodiny sme mali geografiu. Ďalšie utrpenie. Učiteľka nám chcela čosi ukázať a tak sme išli do multimediálnej učebne. Super! Aspoň si ma nebude všímať, pomyslela som si.
Zazvonenie poslednej hodiny bola moja posledná záchrana. Vyšla som z triedy. Veci som si odložila do skrinky a išla domov.
Doma som hodila, v mojej izbe, do kúta ruksak a išla som po sestru do škôlky a potom som mala ísť na tréning downhillu (DH) .
Akurát som otvárala dvere do ich triedy, keď za mnou vošiel ktosi ďalší. Zavolala som na sestru a tomu človeku som prečítala myšlienky. Kde je, do čerta, moja sestra? pomyslel si.
Will.
Samozrejme! Kde ho ešte nestretnem? Prevrátila som v duchu oči.
Niekto mi objal nohy. Bolo to môj malý poklad.
„Ahoj,“ pozdravila ma moja mála sestra Erika.
„Ahoj,“ usmiala som sa, „tak čo ideme? “
„Mhm,“ prikývla.
Pomohla som jej obliecť sa. Chytila ma za ruku. Zavrela si skrinku a ťahala ma von. Vyšli sme von a pán Namyslený (tak volám vo svojej mysli Willa) so svojou sestrou tiež. Všimla som si, že idú k tej istej bránke. No, super, pomyslela som si. Zrazu som sa potmehúdsky usmiala. Takže mám fantastickú príležitosť prečítať si jeho myšlienky, MUAHAHA! Nepotrebovala som sa ani sústreďovať a napichla som sa na jeho myšlienky. OH, Bože aká je nádherná, tie jej vlasy pieskovej farby sú úžasné a tie zelené oči má prekrásne, a tak krásne vonia. Jej štýl obliekania je super. Jej celý štýl je super! Ja som sa vážne zaľúbil. Zaľúbil som sa do Laury...
Strhla som sa. Dopekla! To čo bolo! pomyslela som si, no keby teraz pijem vodu buď by som sa asi začala dusiť alebo by som ju vypľula pred sebe tri metre. Úplne som ostala v šoku z toho čo som počula v Willovích myšlienkach. Naskočila mi husia koža, tak som sa striasla, aby som ju zo seba dostala. Prešla som cez bránku a zo sestrou sme už išli smerom domov, keď Erika zakričala na Willovu sestru: „Ahoj!“
„Ahoj!“ odzdravila ju Willova sestra.

Boli sme už pri bránke k nášmu domu. Vošli sme do domu. Erika si zapla televízor. A ja som išla na tréning downhillu. Obliekla som sa, zobrala prilbu a bicykel. Išla som na tréning.
Tam som na chvíľu zastala. Kde je Taylor? Hľadala som ho pohľadom, no po ňom ani stopy. Zložila som si prilbu a začala som sa obzerať.
„Kde, dočerta, trčí?“ hundrala som si pre seba.
Niekto mi zakryl oči. Započula som známi hlas v mojej hlave. Prečítala som si myšlienky osoby zakrývajúcej mi oči: ...a za chvíľu bude nadávať kde som bol.
Taylor to presne vystihol. Zaškerila som sa.
„Kde si, doparoma, bol?“ oborila som sa na neho.
Odkryl mi oči a ja som sa otočila hlavu. Pozrela som sa do tmavo hnedých očí.
„Ako si vedela, že som to ja?“ opýtal sa Taylor.
Mykla som plecami: „Inštinkt... A kde si bol?“
„Zajazdiť si, kým sa ten tvoj zadok sem dostaví,“ podpichol ma.
„Chceš dostať? Zas tak dlho mi to netrvá a navyše som musela ísť po sestru do škôlky.“
„Dobre, dobre... Ja si ťa len kamarátsky doberám.“ Usmial sa. Úsmev som mu opätovala.
„Tak už poďme jazdiť,“ povedala som, nasadila som si prilbu a vyštartovala. Taylor sa držal hneď za mnou. Dvakrát som spadla pre nepodarený skok, ale ináč som sa zlepšovala. Deň čo deň mi to išlo lepšie. Aj Taylor to hovoril. No, tréner ma aj tak zjazdil za tie dva pády.
Keď som prišla s tréningu odložila som bicykel, prilbu a oblek. Išla som do kuchyne za mamou a povedala som jej všetko o tom čo sa dnes stalo.
No, je to bolo očividne fuk.
„Mami, idem ku starej mame,“ oznámila som jej, keď som už stála pri dverách.
Stará mama bola rada, keď som prišla. Pomohla som jej urobiť poriadky v skrini. Vyhadzovala staré veci po starom otcovi, po jej starých rodičoch a svoje. Pár som si uchytila. Ako zopár šatiek a stužiek do vlasov po prababke,
po starom otcovi košele a kravaty (zatiaľ som nevedela na čo to využijem, no vedela som, že sa mi to zíde) a po starej mame (tá mala plnú skriňu moderných vecí) vyťahané tričká s tvárami Marilyn Monroe, Kurt Cobain, Jimmy Hendrix, so Supermanovým a Batmanovým znakom(pri tom mi padla sánka) atď. ani som nevedela, že ich stará mama pozná a že sa jej vôbec páčia. Potom jeden starí náhrdelník zo striebra. Stará mama mi o ňom povedala, že tento náhrdelník jej priniesol šťastie v mnohých veciach. A nikdy ho nedala dole, len v prípade, že ho čistila. Bol z lekárskej ocele. Mal motýli tvar. Babka mi ho dala na krk so slovami: „Nos ho vždy pri sebe. Určite aj tebe prinesie šťastie.“
Zapla mi ho na krk a ja som po ňom prešla rukou. Bol naozaj prekrásny. Potom som zo skrine starej mami vytiahla škatuľu plnú nejakých zošitov. Jeden som zobrala do ruky a zotrela z neho prach.
„Ah, tak tu sú,“ povzdychla si stará mama.
„Čo je to?“ opýtala som sa zvedavo.
„To sú denníky.“
„Čie?“
„Moje a tvojej prababky a možno aj denníky jej mami.“
„Aha.“ Chcela som si ich zobrať. Moc ma zaujímalo, čo v nich je. „Stará mama. Mohla by som si ich zobrať?“
„Samozrejme, srdiečko.“
„Ďakujem.“
„Ah, nie zač. Tieto denníky sú plné skúseností, ktoré by sa ti do budúcna zišli. Dúfam, že v nich nájdeš odpovede na tvoje najtajnejšie otázky.“ Žmurkla na mňa.
„Ako si vedela...“
„Zlato aj ja mám dar čítať myšlienky. Nezabúdaj. A hoci ti ich nechcem prečítať, premýšľaš dakedy tak nahlas, až to počujem.“
„Vážne?“
„Vážne.“
„Stará mama povedala si dakedy starému otcovi, že vieš čítať myšlienky?“
„Oh, to ti nepoviem. Skús prísť na to sama, pomocou týchto denníkov.“
„Stará mama a čo by sa stalo kedy o tom poviem Taylorovi.“
„To ja už neviem. Možno si pomyslí, že si blázon a bude sa ti vyhýbať alebo ti uverí, ale váš vzťah už nebude ako pred tým. A to by nebolo dobré, lebo v najhoršom prípade by si mohla o neho prísť.“
„Okrem Taylora nemám žiadnych,“ povedala som smutne. „Nechcem ho stratiť.“
„Srdiečko. Určite máš aj viac kamarátov, než len Taylora. On je ten najlepší. No možno o tom nevieš ale určite je ich viac.“
„Nie, stará mama. Nemám žiadnych okrem neho.“
„Ale máš. A určite ich je viac. Len to chce menšie zmeny a trochu snahy.“
„Stará mama. Môžem sa snažiť koľko chcem, ja si kamarátov nezískam. A nemám ani tušenia ako sa Taylor stal mojím kamarátom,“ usmernila som starú mamu na pravú mieru, aj keď som to nerada hovorila.
„Určite áno. Ver mi. Chce to len zmeny a trochu snahy. Tieto handry vyšli už z módy, čo máš na sebe. Cez víkend pôjdeme na nákupy.“ Ukázala na moje oblečenie. Zarazene, nechápavo a šokovane som sa na ňu pozrela. „Pôjdeme ku kozmetičke a ku kaderníkovi. A musíme ti kúpiť celkom nový šatník.“ Tak teraz som ostala totálne v šoku.
„Takže, aby som to správne pochopila. Ty chceš ísť ku kozmetičke a kaderníkovi. A chceš ísť nakupovať handry.“
Musela som si to usporiadať v hlave.
„Áno! Nemysli si, že keď som stará, že sa nezaujímam o terajšiu módu. Dokonca ešte chodím do fitka. Prospieva to mojim kostiam.“
Tak toto ma položilo na lopatky. Moja stará mama chodí do fitka a stáva sa s nej módna polícia. Aká irónia.
„To nebola irónia. A ešte nie. Možno dakedy v budúcnosti. Rozhodla som sa zmeniť imidž. A ty ho zmeníš komplet od hlavy až po päty. Bude s teba nový človek.“ Ovisla mi – doslovne – sánka.
„Stará mama...“
„No čo. Aj babka sa chce ešte vo svojom veku páčiť. A hlavne keď je už vdovou pekných dvanásť rokov. Miláčik a zavri si ústa nech ti tam nevletí náhodou niečo.“
Nad touto poznámkou som sa zasmiala. Moja stará mama sa vracia do puberty.
„A kde chceš na to zobrať peniaze?“
„Dostala som kreditnú kartu v mojej banke. Za to, že tam mám toľko peňazí na účte.“
Krútila som nad tým hlavou. Čo už.
„Tak fajn. Ako chceš. Idem cez víkend na nákupy,“ povzdychla som si. Potom sme sa ešte bavili o tom, čo sa mi dnes všetko prihodilo a o kopu ďalších vecí. A neskôr som išla domov. Doma som sa najedla, zbalila do školy, uložila Eriku do postele, osprchovala som sa, dala slúchadlá na uši, pustila hudbu a išla som si ľahnúť.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu