„Tak ako... chutí?“ opýtala sa stará mama.
„Oh, najlepšie raňajky na svete vieš urobiť len ty, stará mama,“ odpovedala som jej a znova si vložila do úst kusisko volského oka a chleba.
Stará mama sa len zasmiala, objala ma a dala mi pusu na spánok. Prisadla si, položila šálku čaju predo mňa a svoju si nechala v rukách a odpila si.
Dojedla som, dala si mikinu na seba, obula tenisky, dala starej mame pusu a vybehla som do aprílového rána. Bežala na bus do školy. Stíhala som všetko.
V škole ako vždy bola nuda. Ale tak ako ináč môže byť v škole? No, nijak. Po tretej hodine som vyšla na chodbu a nasmerovala si to ku skrinkám. Odložila som si učebnice do skrinky a vytiahla ďalšie. Len tak som očami blúdila po chodbe. Zrazu som si všimla Sarah a jej partiu a pár rozhádzaných učebníc so zošitmi. Postavila som sa a prišla bližšie. Uvidela som obaly na zošitoch a hneď som vedela koho si Sarah zasa podáva. Tamaru. Chúďa dievča. Tá pri Sarah asi neprežije. Pozbierala som jej učebnice a položila na najbližšiu lavičku. Už ma vytáčalo ako si robí Sarah zo všetkých dievčat. Už ma nebaví, počúvať tie jej sprosté narážky na každého. Už mám toho všetkého po krk!
„Prestaň!“ zahriakla som Sarah, keď som sa preryla ku Tamare, ktorú som zakryla vlastným telom, aj, keď no...
Sarah na mňa pozrela z jedným plavým a upraveným obočím.
„Čo tu chceš?“ opýtala sa. „ Teba do toho nič nie je.“
„Oh, to sa poriadne mýliš. Pokým budem mať k tomu čo povedať ja, vždy mi niečo do toho bude.“
„To ani náhodou...“
„Sklapni!“ vyštekla som. „Daj konečne Tamare pokoj! Všetkých tu tyranizuješ. Myslíš si aká si krásna a aké máš veľké kozy kvôli, ktorým je tvoje ego väčšie než naša planéta. Dúfam, že kvôli tvojmu egu nenastane na našu planétu príliš moc veľký tlak, aby sme tom nevyleteli do vzduchu, kvôli nadbytočným záťažiam tvojho ega. Aj keď... Neviem, neviem... ale keby nemáš také veľké ego bola by si ako všetky ostatné kravy. Čo už. Aj taký ľudia musia byť. Takže. Daj pokoj Tamare, lebo ak ešte raz ju tu budeš, alebo hocikde inde, tyranizovať budeš mať čo dočinenia so mnou. A ver mi moc sa ti to páčiť nebude. Tvoje ego utrpí vážne poranenia. Čo sa už asi stalo teraz. Mňa to však nezaujíma. Zhrniem to: Daj Tamare pokoj a odo mňa budeš mať svätý pokoj na do smrti.“
Videla som ako sa chalani obďaleč nás smejú. Prevrátila som nad nimi oči. Sarah akosi stratila reč. Chalani sa trochu utíšili, lebo chceli počuť čo povie Sarah. No, nedočkajú sa od...
„To malo byť vyhrážanie?“ opýtala sa.
„Nie...“ ironicky som poznamenala. „Len malé pošťuchnunie do budúcna.“
„Nemysli si o sebe moc...“
„JA?!“ tak toto prehnala. „ Ja si o sebe myslím moc!? Ja si nemám čo o sebe namýšľať. Ja nemám nič na sebe také kvôli čomu by som mala byť namyslená. A ani mi to nechýba. Som aká som a taká sa sama sebe páčim. Oh, aby som nezabudla... Mala by si sa odo mňa držať čo najďalej. Mám chorobu, ktorá je veľmi nákazlivá.“ Dotkla som sa Sarah pleca. Celá partia najväčších kráv na škole odo mňa hneď cúvla. Uškrnula som sa. „Predpokladám, že tých, ktorých som sa dotkla sú už nakazený a vírus sa rozširuje do celého vášho tela. Verte mi nie je to žiadna príjemná choroba. Zmenšia sa vám vaše prsia aj zadok. Na bruchu sa budú objavovať tukové vankúše. Na stehnách bude celulitída...“ ani som to poriadne nedopovedala a všetky s piskotom aj so Sarah zdrhli. „A volá sa teenegerská retardácia!“ zakričala som za nimi.
No, ony ma už nepočuli. Asi išli za zdravotnou sestrou.
Vybuchla som do smiechu. Celý futbalový tím so mnou. Počula som ako sa za mnou smeje Tamara. Otočila som sa a pomohla jej vstať. Potom sme sa spolu smiali. Smiech trochu ustúpil a zopár chalanov mi zakričalo: „To bol super fór!“ „Si zabila!“ „Ty si pán, Flowersová!“ „Sarah a jej štvorčlennú partiu neuvidíme minimálne mesiac“ Ale hlavne sa na Sarahinom spolku a mojom fóre dobre zabávali. Kývla som im ako naznak vďaky. Dva však prišli za mnou a Tamarou.
„Flowersová, si pán. Uvedomuješ si, že Sarah a jej partu tu neuvidíme minimálne mesiac?“ povedal jeden. Volal sa John.
„A čo. Nikomu chýbať nebudú. Či, hej? Lebo potom by som tomu človeku odporučila, aby sa šiel liečiť,“ odpovedala som mu.
„Ale, tak tú chorobu si zabila na plnej čiare. Tak z tohto sa stane najlepší fór za tento rok,“ povedal druhý. Ten sa tuším volal Tom.
Poklonila som sa. „Vedela by som aj o lepšom fóre než je tento. Ale to si nechám do budúcna.“
Pohľadom som sa presunula na Tamaru. Hanbila sa. Tom k nej pristúpil bližšie. Tamara očervenela.
„Si v pohode?“ opýtal sa jej.
Prikývla.
„Sarah ti nič neurobila?“ opýtal sa jej John.
Pokrútila hlavou. Potom na mňa pozrela prosebným pohľadom. Prosím, Laura. Nech odídu. Nech odídu... pomyslela si.
„Okej, chalani. Je na čase aby sme sa s Tamarou pobrali do triedy,“ povedala som.
„Okej,“ súhlasil John.
„Aj my by sme mali ísť,“ potvrdil Tom.
Tam každý išiel svojím smerom. Potom, keď zahli do dverí, pozrela som na Tamaru.
„Naozaj ti nič Sarah neurobila?“ opýtala som sa.
„Ja...“ začala.
„Mne to môžem povedať. Pomôžem ti.“
„Sarah ma len zhodila na zem, na chvíľu mi to vyrazilo dych a na píšťale budem mať asi modrinu.“
„Prečo? Čo ti tá mrcha urobila?“
„Tou svojou topánkou mi podpätkom zaryla do pišťali.“
„Čo?! Si robíš srandu?“
„Nie...“
„Posaď sa.“ Ukázala som na lavičku, kde mala učebnice. Ona si sadla. „Vyhrň si legíny. Pozriem sa na to.“
Prikývla. Vytiahla si legíny na pravej nohe. Keď som si pred ňu sadla na zem a lepšie na sa to pozrela videla som aké to má poriadne červené a tam kde bol Sarahin podpätok mala podliatinu.
„Au,“ povedala som.
„Nevieš si predstaviť ako to bolelo. Horko-ťažko som zadržiavala výkrik.“
„Budeš tam mať riadnu modrinu.“
Pozrela si na nohu. „To hej.“
„Nejdeme na sestričkou nech ti to prezrie?“
„Nie. Radšej, nie. Viem čo si na to dám. Mama mi kedysi dávala na takéto zranenia octanovú masť a zaviazala do obväzu.“
„Okej. Ako myslíš. Dúfam, že to nebude až také zlé.“
„To nie.“
Zazvonilo.
„Fajn mali by sme ísť do triedy.“
Tamara prikývla. Zobrala si veci a išli sme do triedy. Pretrpeli sme ešte tri hodiny. Ja a Tamara sme vyšli s triedy posledné. Išli sme ku skrinkám. Odložili učebnice. Zobrali si ruksaky so zošitmi a išli sme domov. Po ceste na autobus sme sa s Tamarou rozprávali.
„Dnes bol za deň,“ povedala som.
„To, hej,“ súhlasila Tamara.
„Grrr.... Nenávidím Sarah. On ja taká...“
„Pribrzdená mrcha.“
„Áno, ďakujem.“
„Ale dnes si jej dobre naložila.“
„Haha. No, to sa mi podarilo. A čo tvoja noha?“
„Trochu lepšie. Doma si ju dám do obväzu.“
„Nešli by sme dnes von? Tréning DH môžem raz vynechať.“
„Čo? No, mohli. Počkaj ty máš tréning. Tak to radšej nie, aby si nemala kvôli mne problémy.“
„Neboj sa nebudem.“
„Vážne?“
„Naozaj.“
„Tak dobre. O štvrtej pre kaviarňou Storybook.“
„Fajn. Budem tam.“
„Dobre.“
Prišiel autobus. My sme sa rozlúčili a každá šla vlastnou cestou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár