Dostanem sa ti do hlavy 9.

Na druhý deň s nami išiel zjazdovať aj Sven. Po škole sme sa všetci stretli pred Storybookom. Čakali sme všetci už len na Svena, ktorý si išiel na dnes vypýtať voľno. Keď vychádzal, popri nás prefrčali dve motorky. Kukala som sa za nimi s túžobným pohľadom. Aj ja chcú! pomyslela som si.
„Takže na dnes mám voľno,“ povedal Sven, podišiel k Tami, dal jej pusu na líce a sadol si na bicykel. „Môžeme ísť.“
Vyrazili sme.
VyŠl sme z mesta a dali sa na lesnú cestičku. Ľudia po nej chodili len občas, takže sme to využívali my, zjazdári. Ťahali sme hore kopcom až sme sa po poriadnej makačke dostali hore skoro celý spotení. Ale to ešte nebola poriadna makačka. Bikovali sme po vrchu kopca až kým Talyor nezastal a neotočil sa ku nám.
„Teraz pôjdeme dole O.K.?“ povedal s otázkou na konci. „Tami?“
„Áno?“ opýtala sa.
„Chcel by som ísť trasou, ktorá vedie na lúku kde je skok. Chcem vedieť či by si to zvládla skočiť, kedy ti vysvetlím ako ho máš skočiť.“
„Môžeme to skúsiť.“
Taylor jej to vysvetlil a požiadal Svena, aby dozrel na to aby sa jej nič nestalo. Prikývol a my sme nasledovali Taylora. Ešte chvíľu sme išli rovno, no potom sme začali klesať. Išli sme vyjazdenou lesnou cestičkou. Prešli sme prvú zákrutu. Nik nepadol. O niečo neskôr sme ostro zabočili doľava. Každý z nás to prežil. Veď sú to len zákruty. To ťažšie ešte len príde. A navyše Taylor vyber čo najľahšiu trasu kvôli Tami, Elizabet a tak trochu aj kvôli Alissi. Chvíľu sme išli rovno cez les až sme sa dostali na čistinku za lesom. Bol tam skok, na ktorý sme sa chystali. Taylor sa rozbehol a skočil pekný skok. Ja som skočila hneď za ním. Na začiatku lesa sme zastali a čakali na ostatných.
Skočila to na prvýkrát super Elizabeth, Alissa aj Tami.
„Pekne dievčatá!“ pochválil ich Taylor a pokračovali sme.
Vošli sme do lesa. Chvíľu potom sa okolo nás prehnala motorka. Na chvíľu som stratila rovnováhu spolu s Taylorom. No ustali sme to. Len čo sme sa znova rozbehli okolo nás preletela ďalšia, ale to už Taylor neustal a zdrbkal sa. Ja som sa tomu chcela vyhnúť, no nepodarilo sa a ja som zletela tiež. A ostatný takisto.
„Do čerta!“ hrešila som. „To ktorý bastard sa tadiaľto premáva na motorke?“
Začala som sa zdvíhať a poriadne nadávať. Pohľadom som skontrolovala ostatných. Až na pár modrín, odrenín a škrabancov boli v poriadku. Podišla som k Talorovi. Ležal na zemi, bicykel na ňom a nevyzeral na to, že je okej.
„Taylor?“ zložila som z neho bicykel a nahla som sa nad neho.
„Áno?“ ozval sa priškrtene.
„Si v pohode?“
„Myslím že nie.“
„Skúsiš a posadiť?“
Prikývol. Pomohla som mu pomaly sa posadiť. Začal kašlať.
„Podala by si mi fľašu?“ opýtal sa.
Zo stojana na vodu som mu vybrala fľašu a podala mu ju. Napil sa a kašeľ ustal.
„Budeš v pohode?“ opýtala som sa.
„Mal by som byť,“ odvetil.
Chcel sa postaviť, no len čo sa postavil skríkol a znova sa posadil.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa Tami, ktorá stála hneď vedľa mňa.
„Neviem,“ odpovedala som a pozrela som sa na Taylora.
„Som v pohode... len mám zlomenú nohu...“
Oči mi skoro vyleteli z jamôk: „You're kidding me?“
Pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý hovoril „myslíš, že by som si robil srandu?“.
„Prepáč...“ ospravedlnila, otočila, nasadla na bicykel a povedala: „Idem zavolať záchranku...“
„Na čo?“ opýtal sa Tom.
„Lebo Taylor má zlomenú nohu. A zniesť ho dole bude problém už aj bez toho.“
„Aha...“
„Choď... my sa zatiaľ pokúsime vymyslieť ako im to uľahčiť,“ povedal Sven.
Kývla som im a vyrazila. Ale nešla som len pre pomoc. Išla som len kvôli tým dvom motorkárom. Lenže, keď som už bola na konci, videla som len ako si tí dvaja tľapli rukami a odišli. To ma naštvalo ešte viac a mala som chuť za nimi vyraziť, ale potom som si spomenula na Taylora a jeho zlomenú nohu. Mobil som si nikdy na DH trať nebrala. Musela som si od niekoho ten mobil požiť. Ale od koho? Potom som niekoho zbadala, zlietla som z bicykla a išla som za tým človekom poprosiť ho o telefonát do nemocnice.
„Prosím vás!“ zakričala som, aby mi neušiel.
Otočil sa a pozrel sa na mňa. Mala som šťastie mohol mať okolo dvadsaťtri. „Áno?“
„Prosím vás máte mobil?“ opýtala som sa ho.
„Áno...“
„Nemohli by ste mi ho požičať?“
„Načo?“
„Potrebujem zavolať záchranku.“
„Načo?“
„Môj kamarát spadol z bicykla a zlomil si nohu...“
„No a?“
„Prosím vás... Netuším ako ho dostať dole. Je na dosť zlom teréne.“
„A to si ho tam nechala samého?“
„Nie...“
„Tak? Prečo ti potom nepomôže ten druhý?“
„Vy ma asi nepočúvate! Pozrite... Vážne nemám náladu sa s vami dohadovať! Môj kamarát má zlomenú nohu... Je na teréne po ktorom sa dosť zle chodí.... potrebujem záchranku... a ja mobil pri sebe nemám. Keby mám mobil pri sebe
nežiadala by som vás oň. Zavolala by som to svojho. Prosím vás dovoľte mi ju zavolať.“
Pozeral sa na mňa ako na tikajúcu bombu, ktorá môže každú chvíľu vybuchnúť a tak mi ten mobil dal. Ja som zavolala záchranku, vrátila mobil, poďakovala a počkala ju. Potom som záchranárov zaviedla k Taylorovi. Chalani mu pomáhali zísť dole aspoň tú najhoršiu časť. Záchranári ho naložili na nosidlá a potom do sanitky.
„Ľudia, niekto by mal ísť s ním. Potom by sme prišli za ním,“ povedala som. „Šla by som ja, ale nemá mi kto zobral bicykel a ani Taylorovi nie.“
„Neboj sa choď s ním,“ povedala Alissa s úsmevom. „Ja vám bicykle zoberiem k sebe.“
„Ďakujem,“ objala som ju a nastúpila o sanitky.
Zamávala som im a dvere sanitky sa zavreli. Pozrela som sa na Taylora, ktorý upieral oči na mňa.
„Čo je?“ opýtala som sa.
„Nemusela si ísť so mnou,“ povedal.
„Ale musela. Musím sa predsa postarať o svojho bračeka, nie?“
Taylor mi zobral tuku do svojej. „Nie nemusíš. Dokážem sa o seba postarať aj sám.“
„No neviem ako ty, ale ja si myslím, že keby ideš sám a zlomíš si nohu potreboval by si pomoc.“
„Áno to je pravda. Preto nikdy nechodím sám.“ Zaškeril sa.
„Takže čo sa patrí povedať?“
„Ďakujem. Ale nemusela si sa so mnou trepať aj do nemocnice. Stačilo keby prídeš po tom.“
„Nie samého by som ťa nenechala. A navyše kto by s tebou behal po röntgenoch a po vyšetreniach?“
„Hm... doktori... alebo sestričky...“ Zaškeril sa.
Prevrátila som oči. Potom sme už boli ticho až
kým sme neprišli do nemocnice, kde som s Taylorom chodila na röntgen, potom na úrazovku, a všade kde nás poslali.
Nakoniec som mu pomohla už so sadrou na nohe dostať sa naspäť k doktorovi na úrazovku a tam mu dali barle na mieru.
Taylor mal už prax v chodení o barliach a tak sme rovno išli na autobusovú stanicu. Tam som pozrela kedy nám ide najbližší bus, no uvedomila som si, že nemám prachy. A určite ich nemal ani Taylor. A ja si mobil zo sebou neberiem a Taylor...
„Taylor?“ ozvala som sa.
Pozrel na mňa. „Hm?“
„Nemáš pri sebe náhodou mobil?“
„Nie... ostal doma...“
„Fajn.“ Rozhodila som rukami. Sadla si na lavičku, lakťami som sa oprela o kolená a prstami som si vošla do vlasov.
„Čo sa deje?“ opýtal sa Taylor, sadol si ku mne a pohladil ma po chrbte.
„Čo sa deje? Nemáme odvoz... Na autobus nemáme prachy a nemáme ani mobily...“
„Tak čo takto sa vrátiť na stanicu a zavolať domov mojej mame?“
„Ale ja ťa nechcem preháňať.“
Pozrel sa na mňa so zdvihnutým obočím.
„Preháňať? Však mám barle skoro každý druhý rok... Ja by som už v chodení na barlách mohol aj súťažiť!“ vyhlásil, postavil sa a vybral sa ku nemocnici.
„Taylor!“
Nezastal a tak som utekala za ním. Prišli sme na vrátnicu a Taylor sa prihovoril vrátničke: „Prosím vás,“ upútal jej pozornosť. „Pred chvíľou sme odtiaľto vyšli, no a keď sme prišli na autobusovú zastávku zistili sme, že nemáme peniaze a ani mobily so sebou. Nemohli by ste zavolať mojej mame, aby nás vyzdvihla? Prosím!“
Našťastie vrátnička to chápala a tak nám dovolila zavolať si. Taylor zavolal mame a o pätnásť tu už bola aj s autom. Pomohla som Taylorovi sadnúť si do auta a ja som si sadla vedľa neho. Zabuchla som dvere a Taylorova mama vyšla na cestu a až potom sa začal výsluch.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa.
„Spadol som z bicykla...“ odvetil Taylor.
„Hm... ale pokiaľ viem, ak ste boli zjazdovať za dedinou, tak tam si nepadol posledných... Koľkoto? 5 rokov?“
„Mami... Stáva sa aj to...“
„Určite si nepadol len tak... Viem moc dobre, že je to ľahká trať... No ľahká pre teba a tak zjazduješ inde. Takže čo sa stalo keď si padol?“
„Mami...“
Už by som to dlhšie nevydržala. Taylorova mama bola v tomto fakt neodbytná ak sa stalo niečo vážnejšie jej synovi. Musela som zakročiť.
„Zjazdovali sme tadiaľ, keďže pár ľudí s ktorými zjazdujeme sú v tom nový a tak zjazdujeme ľahší terén. No a dnes nás tam čakalo prekvapko. Prešli okolo nás dvaja motorkári a Taylor neudržal rovnováhu a padol...“
„Aha... Takže dvaja motorkári?“
„Áno...“ povedala som.
Taylor na mňa pozrel a prevrátil očami. Taylorova mama sa viacej nevypytovala a my sme sa s Taylorom nerozprávali, keď bola pri nás jeho mama. Celú cestu sme boli ticho.
Taylorova mama zaparkovala v garáži a my sme vyšli von. Podišla som ku Taylorovi, pomohla mu von a podala mu barle.
„Dobre.“ Usmiala som sa na neho. „Idem domov. Zajtra ti donesiem bicykel.“
„Keď už o tom hovoríš... Kde sú naše bicykle?“
„Alissa ich má.“
Prikývol.
Podišla som ku nemu a objala ho. On mi nemotorne objatie opätoval. Odtiahla som sa zakývala som mu a odišla som domov.

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu