Jej pocity sa dajú opísať jednoducho, a predsa zložito. Cítila sa sklamaná, celkom sama, a chcela skoncovať so životom, ktorý jej po konečnom dôsledku nepriniesol žiadne šťastie. Bola sklamaná z človeka, do ktorého vkladala dôveru, ktorý vedel, že patrí len jemu, a ktorý to všetko jednoducho zahodil. Presne tak skončila láska dvoch ľudí, do ktorej vkladala najväčšiu nádej.
Ako v každom vzťahu, tak aj v tomto sa nachádzali hádky a nezhody, práve pre dve rozličné povahy. Ona ho milovala pre jeho šarm a jednodochosť, on pre jej veľké hnedé oči a pre zmysel pre humor. Ich rodiny sa dokonale poznali, po všetkých spoločných večerách a zážitkoch sa nedalo čakať nič iné. A preto jej každé slovo od neho po rozchode zabodlo nôž bolesti a trposti hlbšie a hlbšie do srdca. nedokázala ho osloviť menom, stále ho oslovovala zlato alebo miláčik, a pokaždé sa mu za to ospravedlnila.
Ako sa vraví, človek, ktorý sa nevie použiť z chýb druhých, sa musí poučiť na tých vlastných. A preto teraz po tom všetkom, vo všetkých spomienkach odhaľuje svoju naivitu, výbušnosť, žiarlivosť a roztržitosť, ktoré od toho dňa zaraďuje medzi svoje zlé vlastnosti.
Po tom všetkom sa však snažila vyhýbať všetkým miestam, na ktorých s ním bola, a ku ktorým sa viazali spomienky, ale to nebolo také jednouché, pretože s ním bola takmer všade. Kontaktovala ho, a hlupaňa mu písala sms-ky, v ktorých sa mu ospravedlňovala za svoje hlúpe správanie, no on ju vždy odbil slovami "čo bolo, to bolo. choď si vlastnou cestou a ja si pôjdem tou svojou". tieto slová každým dňom zväčšovali malé zrnko nenávisti, ktoré zasadila v deň rozchodu. No však uvedomovala si, že nenávidieť môžeme len človeka, ktorého skutočne milujeme.
Každým dňom jej chýbal čoraz viac a viac. každú sekundu túžila prežiť s ním, v jeho objatí a šepkať mu do ucha sladké slová. No všetko už je preč, a ľutovala, že si nevychutnala každú minútu s ním. čo by teraz dala za 10 minút v jeho prítomnosti.

Ako však čas plynie, rozum si zvykne na to, že sa stretávame s inými osobami, že chodíme na iné miesta, a že sa venujeme iným činnostiam.
No srdce však ostáva zranené po všetkých bodnutiach nožom trpkosti. Ostáva prázdne a nenaplnené láskou. Prieči sa rozumu, a vedú nekonečnú vojnu. Človek je potom zmätený a cíti sa sám, presne ako srdce, hoci si uvedomuje, ako to všetko bolo, a vie, že je to takto lepšie.
No srdce krváca, a potrebuje niekoho, kto to zastaví. No takýto človek príde možno o rok, možno o dva a možno nikdy. A práve ju nebaví čakať, kým niekto príde a obíme ju. Ona chce to objatie teraz, hoci od najlepšej priateľky, alebo od sestry. Chce cítiť prítomnosť niekoho, kto ju má rád, a kto nemá problém s ňou ležať na posteli bez slov dlhé hodiny.

Ostré lúče slnka v horúcom ráne prebodávali moju kožu ako šípi. Vedela som že je čas vstať, pretože celá rodina už bola na nohách, a do školy som musela vyraziť o 20 minút. No ja som nevládala vstať, pretože som sa bála, že sa neudržím na nohách. Že akonáhle vstanem, podlomia sa mi nohy a ostanem ležať na podlahe. No škola je pre mojich rodičov najdôležitejšia, a moje city sú len " obyčajné sklamanie z osoby, na ktorú po týždni zabudnem."
Po dlhom rannom meditovaní v posteli som bola prinútená vstať, umyť sa, obliecť a nalíčiť sa. Moji rodičia, ako obvykle, si vôbec nevšimli, či sa usmievam, alebo kráčam s hlavou sklonenou dolu, lebo podľa mojej mamy, žena má byť silnejším predátorom, ktorý je imúnny voči všetkému a dokáže žiť aj sám. No podľa mňa je to hlúposť. Každý potrebujeme niekoho, komu sa môžeme zveriť so svojimi ťažkosťami, pocitmi a myšlienkami. Niekoho, komu sa môžeme hodiť okolo krku a plakať bez toho, aby sme niečo vysvetlovali. Ona asi nechápe, že každý človek, či navonok pôsobiaci silno a statočne, alebo krehko a zraniteľne má srdce a dušu, ktorá prahne po dôvere a láske k niekomu. Každý z nás je zraniteľný a úplne krehký, i ten najväčší svalovec.
Jednoducho som sa prichystala, hodila učebnice do školskej tašky a nasadla do auta s miernym a tichým povzdychom. Otec si ako vždy nevšímal nič, a mama len kútikmi oka pozrela do spetného zrkadla na mňa.
- Rozhodla si sa už či pôjdeš s nami na dovolenku tento rok?
Spýtala sa ma Zuzana, a na perách jej poskočil mierny úsmev. Pozrela som sa do jej spetného zrkadla, sklopila oči a s výdychom som jej odpovedala.
- ešte nie.
- rozhodni sa čím skôr Melánia, musím už rezervovať hotel a aj letenky.
- fajn.
zamrmlala som a ďalej som sledovala mesto v pohybe. neuveriteľné koľko ľudí musí v túto skorú hodinu ísť do práce alebo do školy.
Po dlhšej ceste sme dorazili do práce mojich rodičov. obidvaja pracujú v tej istej budove, otec ako bachar vo väznici a mama ako tajomníčka na súde. A ja ? Ja mám školu vzdialenú od ich práce asi pol hodiny cesty so starou električkou Slovenskej republiky.
Vystúpila som z auta, dala zbohom Zuzane a Petrovi a šla do školy.
Električky ako vždy preplnené ľuďmi rôznej národnosti i pachov.
Celú cestu som premýšľala nad spôsobom môjho života. Áno, teraz mám na to dosť času, a preto ma napádajú rôzne alternatívy. No ja nerobím nič pre uskutočnenie ani jednej z nich.

Konečne som sa ocitla v prízemných garážach, kde si každé ráno vychutnávam rannú cigaretu osamote. Len tak si stojím a obzerám sa po okolí, akú zeleň majú listy stromov, a aký tvar majú oblaky, keď v tom sa niekto ku mne zo zadu priblíži.
- Ahoj, prepáč ale nemáš mi požičiať zapalovač ?
Keď som si uvedomila vlastne pred koho tvárou stojím, podlamovali sa mi kolená. Je to asi ten najkrajší chlap, s veľkými modrými očami z mojej školy. Od rozprakov som nevedela čo povedať a začala som koktať.
- Ja Ja Ja Jasne mám.
Začala som hrabať v taške a pritom som si ani poriadne neuvedomovala čo hľadám. Po dlhom pátraní po stratenom zapaľovači som ho našla a s roztrasenými rukami som mu ho podala. On si zapálil cigaretu a s nevinným úsmevom mi ho vrátil.
- ďakujem ti.
odpovedal, a ja som sa iba usmiala.
- si z tejto školy ?
spýtal sa ma a ukázal prstom na moju školu. Ach, áno hlupáčik, chodíme spolu do školy.
- áno áno, aj ja chodím do tejto šedej väznice.
snažila som sa zaujať "humorom" môjho tipu, a myslela som že sa aj chytil ked sa jemno zasmial.
- myslím že zdieľame rovnaký názor na tento ústav- povedal a nevinne sa na mňa usmial.
- a do akej sekcie chodíš ?
Myslí na ktorom poschodí mám triedu? och nie, samozrejme že nie.
- ja som z bilingválnej sekcie, našťastie.
v jeho očiach sa niečo zablisklo. možno to bolo prekvapnie alebo hocičo iné, no bol to príjemný pocit.
- takže sa práve rozprávam s inteligentom však ?
- sama seba zatiaľ nedokážem posúdiť. No možno však práve si s človekom, ktorý má veľký záujem o študovanie iných jazykov.
Pri dokončení tejto vety som sa snažila o ten najúprimnejší úsmev aký len viem, a myslím že sa mi aj podaril. On sa nahlas zasmial a zahodil cigaretu na zem. Naozaj rýchlo fajčí, pretože ja som mala ešte pol cigarety pred sebou.
- je dobré vidieť človeka, ktorý má jasné cieľe. Si veľmi milá, ale už budem musieť ísť, dávno som mal byť na prvej hodine.
Trochu ma sklamalo, že sa tak ponáhľa, no možno som ho rozrušila. Sama som bola rozrušená, pretože som sa rozprávala s ním! no počkať, vlastne sme sa ani nezoznámili.

Celý deň a počas celých hodín som nad ním rozmýšľala. Ah áno, občas som si spomenula aj na Kristiána, ktorý mi tak veľmi ublížil. Ale z toho chlapa som cítila niečo iné, niečo záhadné a nepoznané. No po čase sa možno z neho vykľuje taký istý pako, ako z ostatných. Z mojho snívanie s otvorenými očami ma vyrušil náš učiteľ.
- Melánia, dica alla tua classe di che cosa pensi!
- mi scusi professore, ma ho pensato...ma, di niente.
učiteľ na mňa pozrel nevraživým pohľadom a naďalej vysvetľoval triede congiuntivo.
Ja som sa opäť vrátila k rozmýšľaniu nad mojím svetom, v ktorom žijem.
Cez prestávku som bola nútená prejsť dlhou chodbou až k mojej skrinke, pre učebnicu z biológie. Otvorila som skrinku a hrabala som sa v kope učebníc a zošitov až pokiaľ som nenašla tú správnu.
Zatvorila som skrinku a chcela sa pobrať do prava, no narazila som do toho chlapa, čo som stretla ráno.
- ty ma snáď sleduješ.
vyhŕklo zo mňa s pokusom o vtipnú poznámku. On sa usmial, zodvihol mi spadnutú učebnicu zo zeme a povedal:
- slečna, prezradíte mi už vaše meno ?
a k tým slovám dal aj ako bonus krásny zamatový úsmev. ja som sa však chcela zahrať na záhadnú krásku, preto som sa zvrtla na podpätku a vánkom som mu šepla do ucha:
- keď na seba narazíme ešte raz, potom sa ho dozvieš.
a odcupotala som ladným krkom a s vystretým chrbátom o triedy. Usmievala som sa ako blázon, preto všetci po mne zazerali, no ja som si žila svoje, a nikto ma nezaujímal.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár