Človek si málokedy uvedomí,že veci v živote samozrejmé mu cez prsty utekajú ako hudba z klavírnych klávesov.Čierna biela čierna biela ... opakujú sa tak rýchlo a dopĺňajú sa tak presne,že postupne prestaneme vnímať jednotlivé farby.Jednoducho čierna bez bielej nejestvuje ... a naopak.
Skúšala som trpezlivo cvičiť notu za notou,skladbu za skladbou od najjednoduchších až po najnáročnejšie.Zistila som však,že aj chvíľa nepozornosti stačí na to,aby mi ruka odbehla inam a nádhernú skladbu prekazí tak výrazný falošný tón.
Skúšala som do klavíra trieskať s cieľom vydobyť si to,kam už moje schopnosti nesiahali ... a výsledok bol stále opačný.
Skúšala som zavrieť klavír a vzdať sa,kedy vždy niekto prišiel,s úsmevom mi ho otvoril,vzal za ruku a ukázal nové videnie ... hudby.Všetko to,čo som sa snažila dosiahnuť a hľadala v nespočetných skriptách a knihách.Vždy prišiel niekto s vlastnou piesňou srdca tak podobnou tej mojej,až som od úžasu prestala hrať vlastnú pasáž a ticho,sediac vedľa neho,načúvala sebe samej.
Všetci sa raz prichytíme sediac na klavírnej stoličke,kedy nám tvár budú brázdiť podpisy času a z očí sálať nadobudnutá múdrosť a smútok,hrajúc si našu pieseň života.Od útlych začiatkov,kedy sme sa učili intervaly a nerváčili pri robení toľkých chýb.Áno verím tomu,že príde čas,kedy budeme túto pasáž vedieť naspamäť dokonca i s pravidelnými chybami,ktoré sme zvykli piesni uštedrovať.A pri poslednej hre ich nostalgicky naschvál urobiť,usmiať sa a pokrútiť hlavou ... veď takto predsa znie naša pieseň.
Časť príbehu,kedy sa leto strieda so zimou,pády a vzlety splývaju do jedného,smiech sa strieda s plačom a končí v klavírnych strunách.Časť piesne,kedy prestávame hrať pravou hlavnou rukou ... akoby tu znova bol presne tak ako predtým.Až cítite jeho prítomnosť v tónoch,ktoré vlastnoručne doplnil.Bol tu,sedel vedľa mňa,bez hocijakého návodu čo v skutočnosti a ako so mnou vôbec hrať.Jednoducho tu bol a ja som sa nebála položiť si pravú ruku do lona a sledovať ... a počúvať a modliť sa,aby preboha nikdy ... neodišiel ...
Nepamätám sa ako dlho sedel vedľa mňa,no keď si hrám jeho pasáž,pamätám si každý jeden moment jeho bytia zaznamenaný a naveky uchovaný v tom,čo hrám.Jediný raz,kedy je možné,že sa nám vrásky z čela úplne vytratia a zo zavretých očí dokáže putovať slza až k tónu cé ...
Časy kedy tu ľudia boli a odchádzali sú len zmenami mojej piesne,ktorá ako veľdielo nebude nikdy objavená nikým,lebo nie je zaznamenaná a naspamäť ju pozná len moje srdce.Keď odišiel keď ona umrela keď som odišla ja keď som stratila a našla keď som hľadala a nikdy to nevzdávala keď som prosila a nebola som vypočutá keď som nečakala a prišiel keď ...
Tu zas len sedím s prázdnym pohľadom do neznáma hrajúc si svoju pieseň.Každá klávesa,každá chyba a každá ozdoba má svoj význam.A keď sa to celé skončí, odletí vo vzduchovej bubline až ku hviezdam medzi nespočetné iné,kde má dopredu určené svoje miesto ... vedľa tej a tej,ktoré sú si tak zázračne blízke a podobné.
Lebo je to celé len jedna ... hra na piáne.
Úvaha
Komentuj
6 komentov k blogu
5
, pust si to a zacni citat werusko aspon mna to vzalo zas a znova po dlhej dobre....asi sa budem opakovat ale UUUZAS!
6
Z rana si nieco take precitat .... Sposobilo to 2 zmeny z justina som preladila na everybody hurts a vychutnavala si kazdu notu ...
A makkne mi srdce uz od rana, co si mimochodom beries na svedomie
Vies ze hrajeme spolu vsak ...ved som si to teraz precitala takze blba otazka, zboznujem ten blog skoro ako teba
A makkne mi srdce uz od rana, co si mimochodom beries na svedomie
Vies ze hrajeme spolu vsak ...ved som si to teraz precitala takze blba otazka, zboznujem ten blog skoro ako teba
Napíš svoj komentár
krasne si to prirovnala fakt..s niektorymi castami som stotoznena no v niektorych mam pocit ze ta stale malo poznam..