Halóó, už som na ceste !

Ideme spolu po zasneženej ceste, nie ruka v ruke, len každý zahĺbený do vlastných myšlienok, keď tu zrazu z ticha zaznie : "Máš veľký nos."
"A ty máš veľké nohy!"
"Toto dievča ma stále vytáča, no prečo sa s ňou ešte bavím ? "

So smiechom na obidvoch stranách sme ďalej spoločne vytláčali hlboké stopy do hrubého snehu(tie jeho aj tak boli väčšie). Silu priateľstva tu však bola cítiť v každom pohľade, či krátkej bitke, v štipanci do nosa a vyplazení jazyka.

"Neznášam ťa," - "Ja teba viac ! " Jednoducho existuje veľa druhov lásky. A trvalo dlho, kým som si to uvedomila ...

Pamätám sa na to, ako si malé trinásťročné dievčatko mne už len málo podobné sadlo v jedno poškolské popoludnie na lavičku k chlapcovi čakajúcemu na ten istý autobus ako ona. Povedalo plaché "ahoj" no úplne bez strachu z odmietnutia čakalo na odozvu. Chlapec na ňu vypúlil svoje veľké hnedé okále, predstavil sa "ahoj, ja som Mišo" určite netušiac, že práve s ňou strávi nasledujúce dva roky svojho života. Poznala ho, bol pre ňu známa tvár. Často ho vídavala chodiť tou istou cestou do školy ako ona len s tým rozdielom, že zabočil do triedy na opačnom konci chodby. Vždy bol pre ňu záhadou a ona vo vnútri cítila, že ho jednoducho musí spoznať.

Pamätám sa na pocit, keď som prvýkrát čítala vety ... "Nie som pekný, no môžem byť milý. Nemám ulízané vlasy, no môžem byť inteligentný ... "
Niečo ma s ním spája, pomyslela som si. Nikdy som mu to nepovedala, mám
však pocit, že sa vo mne pohlo práve to miesto, ktoré bolo určené preňho.

S úsmevom spomínam na ten deň, keď som sa na ulici zoznámila čírou náhodou s takmer dvojmetrovým blonďákom, ktorý sa so mnou v tom momente rozprával viac ako so svojou bývalou spolužiačkou a mňa to prinútilo rozmýšlať nad ... "No niečo na tom asi bude "

Tak, ako keď som sa prvý deň v škole prvýkrát otočila dozadu na nových spolužiakov a zbadala teba. Pozeral si na mňa ako práve vyliahnutý z vajca. Ja som sa usmiala, no ty si bol v takom šoku, že si nereagoval. Brala som to ako osobnú prehru, či podnet na kontrolu mojich vlasov, no niečo ma prinútilo otočiť sa ešte raz, dvakrát ... akosi som už vtedy vedela, že budeš pre mňa dôležitý.

Maťa, spomínaš si ?

"Hm ... kde bývaš ?"
"Aaale v takej diere, ani nebudeš vedieť, kde to je ... 52-kou až na konečnú."
"No, v rovnakej diere bývam aj ja "
Čo by už len mňa, dievča, čo rado nosí ružovú, mohlo spájať s metalistkou ? Po vyše roku vám odpoviem : veľa

Vlastne je jedno, či ma poznáte rok alebo ste so mnou od narodenia vysávali (a pojedali) mravce z koberca, učili robiť bubliny z huba-buba, zbierali slimáky do vedierka, až prišlo obdobie prvých lások a ťažkopádneho vzdychania nad krutosťou nášho tínedžerského života pri pesničke Everytime od Britney Spears

"Poďme si niečo zahrať." - "Čo také ?"
"Špehujeem ... niečo zelené."
"Strom." - "Špehujeeem niečo ... vysoké."
"Strom."- "Špehujeem niečo s kôrou."
"Strom." - "Špehujeem zvislé poleno."
"Strom." - "Špehujeem ... " - "Strom."
"Veď som ešte nič nešpehoval !"
" Aaaa, poďme si zahrať niečo iné."

Áno, existuje veľa druhov lásky, nie je len jedna - tá, ktorú v dnešnej dobe každý hľadá. Tá pominuteľná, čo spôsobuje motýliky v žalúdku a roztrasené kolená. Láska medzi matkou a dcérou, kamarátska, priateľská láska. Láska, čo v rozprávke dvoch bratov sobov núti hrať sa hru špehovanie, alebo odpustiť jeden druhému urážky o veľkosti ich parohov(prepáčte, no na rozprávky som fantik).

"Si sebecký, neznesiteľný, nevieš, čo znamená byť bratom, nikdy sa nezmeníš !"
"Ale no tak, keď ti kopytá primrzli k rybníku, kto tam bol s tebou celú zimu há ?"

Boože ľudia, toľko sme sa spolu nasmiali a pourážali, pohádali a odprosili, že pri spomienke na vás neviem inak ako usmievať sa. Už dávno, pri prvom stretnutí, som cítila vo vnútri akúsi spojitosť ... doplnili ste ma, ukázali, čo znamená láska a sila priateľstva, čo znamená neurážať sa za každú somarinu a vychutnávať si každú guľovačku s vedomím, že ďalšia už možno nepríde.

Ste mojím chýbajúcim článkom, bez vás som akosi neúplná. Boli ste maličkosti a nejakým zaujímavým, pre mňa doteraz neznámym spôsobom ste si zarezervovali fleka v mojom srdci .A prečo ?

Lebo keď mi primrzli kopytá k rybníku, boli ste tam so mnou celú zimu. ľudia, zaslúžite si Nobelovku

 Skutočný príbeh

12 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu