Tak veľmi si želám,aby ma opustil ten dusivý pocit,že mi niečo chýba.Aby mi niekto úsmevom vyoperoval tú hrubú zábranu v pľúcach a na srdci a umožnil konečne vzlietnuť,veď kedysi to bolo také ľahké.Mráz pomaly ovláda všetko od striech domov,ktoré sa môžu všakovako brániť pred bielym povlakom chladna,každý vie,že sa im to nikdy nepodarí.Všetko cez vyprázdňujúce sa ulice,ktoré sú neustále klesajúcimi teplotami menej lákavé pre nočných vychádzkarov - tu je vaša vytúžená výnimočnosť,zrazu sa však niečo vyhýba normálu a ulica je neočakávane prázdna ...

Hej,je to len počasím.

Celý svet sa predsa nedá odmraziť jediným socialistickým ohrievačom,načo sme dodnes boli zvyknutí.Globálne oteplenie taktiež nehrá v náš prospech,aj keď sa už nejaký ten piatok traduje,že všetko zlé je na niečo dobré.

Drist.Či nie ? Veď ja predsa rozprávkam verím !Aj keď s prichádzajúcim vekom (preboha píšem ako štyridsiatnik) sa tu čoraz častejšie vyskytuje istý deficit
času
chute
nálady
.... Všetko trápne výhovorky,zradila som svoju snívajúcu dušu a to sa odpustiť nedá.

Na obale denníka je ružovou kurzívou vycapené "Dreams & Wishes",no vždy,keď sa konečne rozhodnem vybrať ho z nočného stolíka a niečo si poznačiť,mám prázdno v hlave a nič mi nenapadá.Hej,fakt to asi bude tým počasím ...

Čierny tieň dávno úžasných dlhých rozhovorov sa v podobe fragmentov takmer nehlučne obtiera o dušu,myseľ,srdce a odíde prázdnym pohľadom z okna.Možno som konečne našla príčinu tých skutočných tichých sĺz,o ktorých nemal nikto vedieť.

"Možno mne tie rozhovory nechýbajú," - dookola mi znie v hlave.Zrada a potupa sa mieša s neumierajúcou clivosťou,rany tak hlboké,že ich nikto nevidí,tak hlboké,že nikdy neodídu.To som len ja tá blbá,že ma trápia hlúposti.Ale čo človek narobí,keď je už raz taký.Blbá melanchólia.

Všetko je blbé,všetko je hlúpe - kriste kto ťa má počúvať.Hádky vo vlastnej hlave ? Začína to byť vážne.Neber sa príliž vážne,nič ti to do života nedá.Neber nič na ľahkú váhu,lebo ti ujde pointa a predsa sa nikomu nepáčí tri hodiny sedieť na riti v kine a odísť bez hocijakého dojmu či pochopenia.Prirovnať život ku kinu ? To tu ešte nebolo ! Veruš, urob si čiarku.

Sme príliš mladí na to,aby sme dovolili ostatným položiť nás do kolien no príliš starí na to,aby sme si ich nevšímali.Však choď zlatou strednou cestou,aj tak ťa len zrazí auto.

Mala by som si vypnúť hlavu.Lepšie povedané,vypnúť na sebe každý rušivý element,ktorý akokoľvek zabraňuje plytkému úsmevu a pritakávaniu na okolité ... všetko.

Počkať ... ja som predsa nikdy nerobila to,čo odo ma chceli druhí.Prečo mi je teraz tak ťažké pripomenúť si,kto vlastne som ?

 Úvaha
Komentuj
 fotka
janulka3112  13. 11. 2008 12:25
zmätená? Alebo len znechutená dnešnou dobou? Ľuďmi naokolo? Hej, je to počasím. Už niekoľkokrát sa popísalo, že to akú máme náladu záleží od jedného faktora - počasia. Čiže, keď umiera príroda a chystá sa na ľadový spánok, nemôžeš byť aj ty usmiata ako slniečko. ...



... a nič si z toho nerob, že ťa trápia samé maličkosti, to trápia aj mňa a nikdy sa s tým asi nezmierim ...
 fotka
mid  17. 11. 2008 12:47
Paci sa mi to
Napíš svoj komentár