Konečne je po všetkom ...

... Veľké kusy ľadu sú pomaly roztápané slnečnými lúčmi decembrového slnka ...


Všetky príbehy strhujúcich dobrodružstiev,príbehov lásky s nešťastným koncom,čo pozorovateľov nútili k slzám,priateľstvá na život a na smrť,kde sa všetko končilo slovami "nikdy na teba nezabudnem",polemiky o tom,či život je skutočne nefér,spravodlivo nespravodlivé zhody náhod alebo len veľká hra osudu s malými ľuďmi,teraz už nič z toho nie je podstatné,prepáčte mi.

Presne tak ako keď som sa učila dýchať.

Je síce fajn obliecť si kostým superhrdinu s veľkým W na chrbte a odletieť do neznáma s myšlienkou zmeniť svoj vlastný svet,no po čase sa zastaviť a hrdo s bezrozmernými očakávaniami pozrieť na svoje dielo a zbadať ... tú spúšť,čo som za sebou nechala ... keď následne príde ubíjajúca myšlienka,že som svet dokonalý zmenila na svet bez ľudí ,svet,v ktorom síce vládnem ja,no nikto iný v ňom už nie je ... nič moc,poviem vám pravdu.

Je teda možné,aby sa superhrdina tak pomýlil v sebe i v ostatných,že ho ani jeho superschopnosti nezachránia od večnej samoty či výčitiek,že nedokázal zachrániť to,čo mu bolo najdrahším ? Kto to potom vlastne je ?

Za každou maskou sa predsa len skrýva malý bezvýznamný človek s veľkým srdcom,ešte väčšími ambíciami a malou nádejou,že sám proti všetkým dokáže nemožné. Ak má však tento prototyp dokonalého človeka tvrdú hlavu a tak silné presvedčenie,že jeho hrdosť za každú cenu nepokorí nič,snaha neurobiť žiadnu chybu mu prinesie presne opačný výsledok.Zrazu je hrdosť to jediné,čo má ? Kde nastala chyba v systéme ? Všetky prístroje so stopercentnou účinnosťou surovo signalizujú fatal error,hluk je však príliš veľký,aby ostal priestor na rozmýšľanie,čo presne spôsobilo skrat v dokonalosti.

Hrdosť vám je nahovno. Nie som šialená a určite nejdem filozofovať nad životnými hodnotami,no skutočnosť,že aj na dokonale nalíčenej tvári dokážu slané modré oči spraviť menší model povodia rieky Mississippi donúti nášho superhrdinu zložiť masku a tvár bezradne vložiť do vlastných dlaní.

Tak ako v správnom lacnom americkom trháku sa začne hľadať dlho nepoužívaný stroj času a rýchlo sa stláčajú gombíky s takmer neexistujúcou nádejou,že to skutočne bude fungovať.Naozaj poľutovaniahodný pohľad ... na toľkú zúfalosť v kedysi veľkej sebaistote.

Keď sa to konečne podarí a na tvári bez výrazu sa objaví letmý úsmev,pri ceste smerom dozadu a nezainteresovanom pozorovaní všetkého,čo bolo ... sa zase dôvod na úsmev nenašiel.Hrdosť ničila všetko,čo jej stálo v ceste,domy a ľudí,celé mestá len pre podozrenie,že niekto alebo niečo ohrozí jej postavenie a vezme to,čo patrí len jej.Človek,čo sa bojí o svoje najcennejšie,to buď ukryje alebo zničí,len aby sa to niečo nedostalo do nesprávnych rúk.

Koniec filmu sa blíži a odohráva sa na začiatku príbehu,tam,kam ma stroj času zaviedol. A že vraj druhé šance neexistujú ... Ak človek verí ,hollywoodsky režisér urobí všetko pre to,aby vo vás znovu vzplanula nádej a tak vám splní aj to,čo odporuje všetkým zákonom prízemnej ľudskej logiky.

Je čas odhodiť masku,zotrieť z narúžovaných pier silený úsmev,sklopiť oči pred vzácnym začiatkom a nakresliť si ďalšiu nulu .Bolo by príliš idealistické myslieť si,že sa všetko vráti do identických starých koľají,no už poučená a odhodlaná napraviť všetko,čo sa len dá so slzami v očiach skladám sľub všetkým,ktorí kvôli hrdosti a "vyšším" cieľom trpeli a boli podupaní ...

Nezaslúžim si to,čo mám.

Vo veľkom zápale,kedy som nevidela iný cieľ ako nájsť známy kryptonit a zničiť to jediné,čo ma mohlo ohroziť ... som v iných zničila samu seba.Slepo som sa nechala prísť o najvzácnejšie,čo som mala stále pri sebe, Keď srdce cíti srdce. ,len pohľad do veľkej diaľky mi nedovolil vidieť.

Teraz som si však vedomá,akú cenu dokáže mať jednoduché "ahoj",podanie rúk na uzmierenie,či úsmev od priateľa,ktorý kvôli mne pravdepodobne stratil toľko nervov,že som ho ukrátila o pár rokov života.Dostala som druhú šancu a v mojom vnútri,v hlave a v srdci sa rozlial pokoj,ktorý ani neviem odkiaľ pochádza.

Áno,je čas odložiť kostým superhrdinu do skrine a nesnažiť sa tak veľmi zachrániť svet. A ja cítim,že s človekom,ktorým som bola predtým,mám každým dňom čoraz menej spoločné ...

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu