Noc prináša isté čaro. Vždy ma lákali neskoré prechádzky, keď už všade doľahla tma. Pocit ostražitosti, ktorý prišiel s každým zvukom, nevediac odkiaľ prichádza a kto je za ním. Väčšia intimita pri každom stretnutí, pretože všetky tváre a činy sú zahalené pod rúškom tmy a z toho plynúci mráz, ktorý mi nikdy nezabudne prejsť po chrbte keď sa z ničoho nič na rovnej ceste vynorí postava 2x väčšia ako ja, poprípade v mierne podguráženom stave. Vtedy ozaj zvažujem, či sa neotočiť a neísť inou cestou (aspoň v domnení, že bude bezpečňejšia).
Avšak postaviť sa zoči-voči vlastnému strachu je pocit, ktorý ti nenavodí nikto, jedine ty sám! Jedna ulica... Jeden moment... Dvaja ľudia... Jedno o život bijúce srdce, ktoré cítiš len ty... Milióny myšlienok prúdiacich tvojou hlavou rýchlosťou svetla pri zvažovaní najsprávnejšej možnosti, ako sa zachovať.
A vybral si si...
Už sa to blíži... Stretnutiu sa nevyhneš... Postava je čím ďalej, tým bližšie... Väčšia ako sa z diaľky zdalo... Oveľa väčšia ako si čakal! Hrdlo ti zovrel strach... So zatajeným dychom prichádzaš bližšie... A bližšie... Zrak sa ti dvíha na tvár... Zaostruješ a už len...
"Áááááááááááááááááááááááááááááááááááááá.... áááhoj Nika, čo ty tu ?!!"
"Idem od frajera ale ponáhľam sa na vlak, tak čau."
"Čau."
A spolu s ňou odišiel aj strach o holý život, ktorý mi ešte pred malou chvíľou takmer navodil zástavu srdca. Jedno však ostalo a to radosť, ako som sa postavila vlastnému strachu... Pretože z diaľky nebolo nič tak jasné
Ponaučenie: Nič nie je také strašné, ako sa na prvý pohľad zdá a i tá najstrašnejšia vec sa môže stať dôverne známou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár