Bolo to vlastne druhý ročník na základnej škole. Ona, moja spolusediaca mala všetko. Ona bola tá, ktorá sa učila na samé jednotky, ona bola tá, ktorá bola obľúbená a mala veľa kamarátov a ona mala milujúcu rodinu.
Je pravda, že to všetko som jej závidela už od prvého dňa, čo som ju spoznala. Ja som bola len obyčajná, priemerná žiačka s dvojkami a trojkami, mala som jednu kamarátku, ktorú som nemohla ani vystáť ale aj tak bola moja kamarátka, nebola som ani obľúbená a mala som síce milujúcich rodičov (ešte aj mám) a milujúcu babku (tú už bohužiaľ nemám), ale to je vše čo pokladám teraz za rodinu.
Boli sme kamarátky, ale to skôr také známe. Keďže bývala dva paneláky odo mňa chodili sme spolu do školy a v škole sme sa rozprávali, ale tým to haslo.
Potom prišla siedma trieda a stali sme sa naozajstné kamarátky! Ani neviem ako sa to stalo, ale stalo sa a ja som bola šťastná! Možno som stále nemala to, čo som jej závidela, ale už som to nepotrebovala, lebo som mala JU.
Spolu sme zažili prvé päťky z matiky, prvé poznámky, ale i prvé výlety bez rodičov do zahraničia, prvé lásky.
Keď spomínam na ten deň, na 7. mája 2010. Áno je to presne pred rokom a bol to posledný deň pred naším odchodom do Čiech. Boli sme my a kamarátka v parku. A zrazu sme ich uvideli. A tam si si ty našla svoju prvú lásku.
Keď si vtedy po svojich narodeninách začala s ním chodiť tak som ti to veľmi priala. Bol úžasne milý, zábavný, múdri takým svojim spôsobom. Pravdaže ti hneď učaroval. Ale vydržalo to koľko? Týždeň, dva? A práve v tých najhorších chvíľach som tam bola s tebou. Vtedy si veľmi trpela a ja s tebou pravdaže.
Možno vtedy nás to ešte väčšmi zblížilo. Boli sme spolu všade ako nerozlučná dvojka. Spoznala som tvoju rodinu, kamarátov. Všetci boli príjemný, milý a bola som veľmi rada že som ich mohla spoznať. Len ja som ťa mohla zoznámiť asi len s rodičmi. Lebo ostatná moja rodina nestála ani za reč. Možno si nechápala prečo, možno to nechápeš dodnes, ale to nebolo dôležité.
Potom prišiel deviaty ročník . Ty si bola výborná žiačka a hlásila sa na gympel. Keďže už som sa celkom dobre učila tak aj ja. Teba zobrali a ako zázrakom mňa tiež. Bola som šťastná. Budeme ďalšie štyri roky spolužiačky. Ale prišli menšie problémy. Menili sme sa. Odcudzovali. Čím ďalej tým viac, ale ja som to nechcela vidieť.
Včera bol deň keď som sa šla zapísať na strednú školu - gymnázium . Išli sme spolu. Potom sme to išli osláviť do vedľajšieho, väčšieho mesta a potom do klubu pozerať hokej. A až v ten deň som si všimla ako sme veľmi rozdielne. Názormi, vlastne všetkým. Už si nedokážeme dokončovať vety, vedieť na čo myslíme ako kedysi. Dospeli sme. Zmenili sme sa. A už to nie je čo bývalo.
Hlavne keď už sme mali ísť domov, a ja ťa nájdem v objatí a bozku chalana, ktorého si predtým ani poriadne nevidela. A to som si myslela, že bozk si chalan musí zaslúžiť, tak sme to hovorili.
A zaklincované to bolo dnes keď mi niekto povedal, že si myslí, že som namyslená a veľmi rady ma napodobňujú. Však tak dobre sa na tom smeje, si myslíte. A to nie je všetko. Ale ďalej sa to nepotrebuje rozoberať.
A preto sa pýtam čo sa stalo? Toto sa robí kamarátke? Najlepšej kamarátke?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár