Nečakala som, že sa takto skončí môj prvý deň na praxi. Vlastne, niekde v kútiku duše mi zdravý rozum hovoril, že sa niečo také môže stať. Ale nechcela som si to pripustiť. Až doteraz som neverila, že aj nevinní umierajú. V duchu som sa pýtala samej seba:" Saša, pre toto si chcela tak veľmi študovať medicínu? Pre toto som študovala vyše piatich rokov, aby som si konečne uvedomila, že ja to nezvládnem? "
Vedela som, že na chodbe čakajú rodičia. Vedela som, že čakajú na vysvetlenie. No netušila som, čo im poviem. Moja zbabelosť bola teraz akýmsi pudom sebazáchovy. Len som čakala a čakala. Čas je najlepší liek. No pri pohľade na tých dvoch ľudí za sklom som bola na pochybách, či ja vôbec na nejaký čas v zmysle liek právo mám.
"Prečo musí vždy všetko na hovno vypáliť?! Prečo sa to muselo stať práve im? A prečo si vlastne tak nespravodlivý? Prečo sa na nás nepozeráš očami ľudí, prečo na nás pozeráš svojimi očami? Viem, ja viem, že len TY vieš , čo je pre nás dobré. Nie, ty nevieš... pretože ty tu teraz nemusíš stáť, nemusíš sa pozrieť do očí tých ľudí, ty nebudeš musieť zaspávať s pocitom, že... Boh to skáral..."
"Viem, čo teraz cítiš. Chápem, že teraz nedokážeš pochopiť, prečo sa to stalo."- prerušil ma z mojich výčitiek a obviňovaní Boha hlas nejakého mladého dievčaťa. Otočila som sa. Zbadala som chudú pehavú tvár s polodlhými blonďavými vlasmi. Mala na sebe tenké ružové tielko a obtiahnuté bledé rifle. Chcela som ju odbiť so slovami, že okrem personálu nemocnice tu nikto nemá čo hľadať , niečo mi nedalo.
"Malo to tak byť. Nie každý ma na zemi rovnaký čas. On vie, kedy je ten pravý čas. Pravý čas vrátiť sa tam, odkiaľ sme prišli." - dievča sa zapozeralo do inkubátora a jemne pohladilo perinku na jeho dne. " A nie je to peklo"...
"Kto vlastne si? Nejaká príbuzná alebo..."
"Ak by existovalo slovo, ktorým by som ti dokázala vyjadriť, kto som, povedala by som ti to.. A nie, nie som Boh. Ale vlastne, som ten človek, ktorý tu ešte pred pár chvíľami ležal"- opäť sa zahľadela do inkubátora.
"Nie som duch, nie som ani prízrak. Vlastne nie som nikto. Moja existencia je relatívna. Pre niekoho existujem, pre niekoho nie. A viem, že sa trápiš. Ale takto to bude lepšie. A ešte jedna vec..."
Pozrela som sa na chudú tvár. Nechápala som. Bola som pri najmenšom v tranze.
"A ešte jedna vec. Boh nič neskáral"-dievča sa sa usmialo.
Otočila som sa. Myslela som si, že bez pohľadu na jej tvár budem vedieť lepšie spracovať udalosti posledných minút. Keď som sa opäť obrátila smerom k inkubátoru, nikto tam nestál. Zrak mi padol na guľovú kľučku dverí. Vtedy mi to došlo. Nikto nemohol vojsť dnu do miestnosti.
"Anjeli existujú."-pomyslela som si. Zrak mi opäť padol na plačúcu matku. Ešte stále stála na chodbe. "Neplakala by, keby vedela, že ona priviedla na svet anjela."-v tichu som zašeptala...
Blog
Komentuj
20 komentov k blogu
1
malapohroma
20. 9.sept. 2010 16:39
5
7
16
@rainbowwarrior ako fucking fuck? fucking duck?
ja uz ked tam ma byt fucking tak "fuckingrock", ani neviem preco ale ten kamen sa mi k nemu dako hodi
ja uz ked tam ma byt fucking tak "fuckingrock", ani neviem preco ale ten kamen sa mi k nemu dako hodi
17
pekné, veľmi dobre napísané, pútavé, emotívne, no v čomsi proti mojim osobným názorom. Ale to na veci nič nemení.
19
pripomenula si mi to na čo som skoro zabudol
plakal som že tam to dieťa vedľa musí byť keď som ho počul plakať
ale dúfam že z neho anjel nebol vlastne som v to dúfal
krásne si to napísala
plakal som že tam to dieťa vedľa musí byť keď som ho počul plakať
ale dúfam že z neho anjel nebol vlastne som v to dúfal
krásne si to napísala
Napíš svoj komentár