Väčší hriech, než si vziať život je len sa so smrťou zahrávať, aby sme zistili, aký bude náš život ďalej...

Vykračovala som si ulicou. Ulicou, ktorá je podľa mňa najkrajšou ulicou v našom malom meste. Vlastne, ak by som sa mala upresniť, jedinou peknou ulicou v našom zastaranom a konzervatívnom meste, ktoré z duše nenávidím. Na ulici stáli len staré, no upravené domy. Ani jeden nová dom, všetko staré domy, staršie päťdesiat, šesťdesiat, ba možno aj sedemdesiat rokov. Všetko malé, jednoposchodové domy s malou záhradkou. Zdá sa, že v tých rokoch ľudia ešte neboli takí nenažratí a stačil im malý dom a malá záhrada. A boli šťastní.

Každá záhradka bola lemovaná červeným, hnedým alebo sivým železným plotom, ktoré boli určite ručne vyrobené. V záhradkách samé také typické kvety ako napríklad ruže alebo astry. Cestu lemovali listnaté stromy, u nás totižto ihličnan len ťažko nájdete. Keďže stromy boli staré a tým pádom aj dostatočné veľké, a chodníčky popri domoch úzke , aj v najhorúcejšom lete tu nebolo tak sparno a dusno, ale na chodník dopadal príjemný tieň. Domy boli postavené pekne vedľa seba, takže tu našťastie neprenikali žiadne rušiace elementy zo susedných ulíc. Táto ulica bola taká tichá , že tu nikdy nedoliehal rachot áut, dokonca som nikdy nevidela ani nejaké auto ulicou prejsť, aj keď vám to v tejto dobe môže prísť doslova nemožné. Jediným zvukom prenikajúcim z "iného sveta" boli zvony kostola. Dvoch kostolov.

Ako som tak kráčala po chodníku na ľavej strane so slúchatkami na ušiach a takmer privrenými očami , nevšimla som si ženu v strednom veku zametajúcu opadané lístie spred jeho bráničky a nádobu na odpad, pravdepodobne určenú na jesenný "úklid" záhrady, aspoň tak sa zdalo podľa obsahu. Samozrejme, do nádoby som zakopla, takmer som neudržala rovnováhu a nechýbalo málo, aby som sa ocitla na zemi. Samozrejme, nádoba pri mojom povestnom šťastí nemala rovnováhu takmer žiadnu a s rachotom sa strieskala na zem. Odpad sa raketovou rýchlosťou ocitol na chodníku, dokonca aj na ceste.

"Prepáčte, prepáčte, fakt som nechcela. Tá moja nepozornosť, raz ma privedie do hrobu..."- snažila som sa ospravedlniť, no na tvári ženy som videla, že moje výhovorky asi neobstoja.
"Ja , prepáčte, naozaj som nechcela. Len som bola myšlienkami úplne inde a takto to dopadlo..." - pri prísnom pohľade dotyčnej som okamžite brala lopatu do ruky a naprávala som moje "dielko".
Ako som nádobu nakladala voňavým nákladom, žene padol zrak na moje ruky. Mala som trištvrťové rukávy, k tomu ešte aj vyhrnuté. Okamžite zbadala moje jazvy na ruke. Jazvy od žiletky. Niekde približne v stredovej vzdialenosti medzi zápästím a lakťom.

Áno, v poslednej dobe trochu horšie, depresívne obdobie. A odniesli si to ruky.
"Ty si sa chcela zabiť?" -opýtala sa ma ryšavá pani. Bez akéhokoľkevek ostychu, akoby to bežná otázka ako napríklad ako sa máte alebo aké má byť zajtra počasie...
"Nie, len... "- nevedela som ako reagovať. Ani sama som nevedela, prečo sa vlastne jazvy na tej ruke ocitli...
"Ak by si sa chcela zabiť, porezala by si sa na inom mieste. Nižšie alebo vyššie, ale nie tu... kde ti takmer ani krv netečie. "- skonštatovala sucho pani.
"Ja som ani nechcela zabiť..."- hovorila som bez toho, aby som nad odpoveďou premýšľala... bola to čistá prevda, ktorú som si nechcela pripustiť.
"A okolie ti to zazlievalo však? A ty si to tiež spravila len preto, lebo si chcela vedieť, aké budú reakcie tvojho okolia. Na ktorom ti akože nezáleží."
"Možno áno. Tak trochu. Doma to brali, ako keby som spravila nejaký strašne ťažký hriech..."
"Bol to ťažší hriech, ako si myslíš. Pretože väčší hriech, než si vziať život je len sa so smrťou zahrávať, aby sme zistili, aký bude náš život ďalej. A zahrávať sa so smrťou sa nie vždy vypláca..."
"Kto ste? " - pýtala som sa sama seba . Nahlas. Dúfala som, že žena otázku začuje a odpovie mi na ňu. Pravdivo.
"Kto som? Nemusím ti odpovedať, pretože ty sama vieš , kto som. Len si to nechceš pripustiť, ako si si nechcela pripustiť, že nechceš zomrieť."
Len som tam stála ako obarená. Rýchlo som naložila poslednú lopatu a chystala som sa na odchod zo scény. Podobne bola na tom aj tá pani. Otočila som sa a vykročila vpred. Zozadu som ešte začula vetu: " Nemaj výčitky svedomia. Pretože zajtra je iný deň, kedy dostaneš novú šancu. A zajtra je už dnes."
Otočila som sa. Ryšavovlasá pani tam ešte stále stála. Usmiala som sa na ňu. Potom sa takmer rozbehla proti vetru, moje tempo chôdze sa už približovalo k behu, pretože som bola šťastná a nabitá energiou. Pretože som dostala novú šancu. Šancu zajtrajška, ktorý je už dnes.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu