Nedokázala som si na ten pocit ticha zvyknúť. Nieže by mi bolo nepríjemné, práve naopak. Už dlho som nezažila také ticho , tak som skúšala všetkými zmyslami nasať atmosféru okamihu. Vnímala som každý zvuk okolo seba, aj ten najtichší drkot až po vŕzganie schodov. Už som aj pomaly zabúdala na zvuk tých schodov. Boli to spomienky, ktoré zapadli prachom. A teraz akoby niekto sfúkol tú hrubú vrstvičku prachu.
Začali sa mi vybavovať veci, ľudia, zážitky, spomienky, radosti aj boliestky z detstva. Ako sme tadiaľto neustále behali s Kamilou, celé leto hore a dole. Ako som sa tu na celé dni zašívala , keď sa rodičia rozvádzali. Ako som tu prežila takmer každú chvíľu vo veku teenagera, keď som pociťovala ten dobre známy pocit krivdy či nespravodlivosti. Ako som tu prežila časť svojho života, možno aj najkrajšiu časť života, ktorú som sa neskôr snažila vymazať z pamäti. Podvedome. Zdala sa mi prebytočná, len by mi zbytočne ukrajovala z priestoru pre oveľa, oveľa dôležitejšie veci.
Otvorila som staré drevené dvere. Kovová kľučka s antickým vzorom, ktorá dokonale dotvárala ich starožitný vzhľad... Dolu nalomený kúsok, ktorý odrapil malý fagan odvedľa (tak som volala nášho o rok mladšieho suseda) , keď sa hral tie svoje "mierumilovné" hry z ostro nabrúsenými papekmi odtrhnutými z bukov lemujúcich našu príjazdovú cestu... Všimla som si malú rezbu na ľavom dolnom rohu dverí ... bol tam vyškrabaný dátum , ktorý mi už nič nehovoril. No vtedy pre mňa asi znamenal všetko. No odvtedy sa veľa zmenilo. Lepšie povedané, zmenilo sa všetko.
Po podrobnom preštudovaní každého detailu dvier ma prekvapila vôňa povaly. Netušila som, že niečo si môže tú vôňu zachovať tak dlhý čas. Ale ako sa zdá, mýlila som sa. Tá vôňa mi pripomínala tak veľa vecí. Všetky spomienky sa mi zlievali do jednej, preto som si nevedela vybaviť niečo konkrétne. Rozhliadla som sa po širokej izbe. Mala svoje čaro. Svetlo, ktoré prenikalo cez staré drevené okenice bolo také nenútené, no dokázalo osvetliť celú izbietku a preniknúť do každej škáry.
Obklopoval ma môj starý život. Ten starý život boli všetky tie predmety okolo. Poznajú ma úplne inú, aká som teraz. Cítila som, že ma ešte stále poznajú. Že nezabudli. Mala som dojem, že sa vrátil čas. Alebo aspoň zastavil.
V rohu kutice ležala drevená truhla z nápisom vyhodiť. Toto sa už na sťahovácke auto nenaloží. Krabica skončí na konci príjazdovej cesty, v kontajneri určenom na jarné a jesenné upratovanie. Pohladila som drevenú truhlicu. Nemyslela som si, že sa jej ešte niekedy dotknem. Ani som po tom netúžila. Nikdy netúžila, až na tento okamih.
S očakávaním som ju otvorila. Našla som v nej seba. Pomaly som sa začala prehrabúvať v "haraburdách" . Moja bábika barbie, vyholená naholo. Moja obľúbená, bola to rebelka... ako ja. Ponožka Abbie. Áno, ponožka , ktorá mala meno. Pretože tá ponožka žila. Akonáhle som si ju navliekla na ruku , zmenila sa na živú postavičku. Tou postavičkou som bola ja. Ďalej usušený karafiát. Len s ťažkosťami som sa rozpamätala, prečo tam vlastne je. Viem, že som ju dostala pri nejakej rozlúčkej, ale akej som ani len netušila. Ďalej som natrafila na pár listov. Nechcelo sa mi ich čítať. Nemala som chuť. Začalo mi byť zle. Zle zo samej seba. Otvorila som kvietkovaný denník . Bol na úplnom dne truhlice, ako keby som ho chcela vymazať zo sveta. Zabudnúť na neho. Prečítala som si pár listov. Hnevala som sa na seba, že nedokážem žiť, len mrhať časom... už vtedy som sa na seba preto hnevala... ak som vtedy bola znechutená, aký pocit by som mala mať zo seba teraz?
Vtedy mi tie štyri steny niečo našepkali. Iný by ich šepotu neporozumel, no ja som presne vedela, čo hovoria... "Zabudla si žiť ." ... "Áno" -prikývla som s úsmevom. "Zabudla som žiť." ... s úsmevom, pretože som tušila, že je koniec.... niečomu koniec a niečomu naopak začiatok... začiatok môjho žitia...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
staticmind
19. 9.sept. 2010 15:01
mm. krásne..n_n
2
aj tento sa mi veľmi páčil,ako si opísala všetky tie pekné detaily
Napíš svoj komentár