Je ticho,
možno sa bojí, neverí svojej predtuche.
Čaká a dúfa v lepšie dni, vie, že ten dnes,
nebol zo zlých posledný.
Pomaly sa pohne, no tvár sa nemení.
Nedočkám sa žiadnych citových znamení.
Vojde dnu a privíta len rukou - potichu.
Zájde tam, kde útočisko má... Nikto ho nevidí
a vtedy sa mu zdá,
že už ďalej nedokáže niesť svoj kríž.
Je to hlúpy osud, ktorého sa nezbavíš.
Tam, kde nikto slzy nevidí, zmáča svoj vankúš slanou vodou od smútku.
Vzlyká, a nechápe života svojho pohnútku.
Prečo tá tiaha na hruď mu siaha a dych sa ťažko lapá?!
Prečo ten čierny tieň po duši sa mu sápa?
Nie každý má v osude šťastie a smiech...
Niekde sa musí odzrkadliť aj smútok a hriech.
Smútok a hriech hocikto nezvládne,
a tak ten, koho čo i len na pár chvíľ ovládne,
vie, že je silným človekom.
A navždy ním ostane.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár