Prinášali. Potom prišla ona a jedným črepom pochádzajúcim zo srdca si preťala žilu.
Sama. Doma.
Dohárala sviečka. Ona ležala vo vani.
Súčasne zo sviečkou, dohorel aj jej život.
Strážny anjel sa tomu len prizeral, vedel, že niektoré veci sa dejú z istého dôvodu. Z dôvodu, ktorý nemusia ľudia poznať. Život jej už nemal čo ponúknuť a ani ona nemala čo ponúknuť jemu. Už ju nečakalo nič dobré. To, čo vykonať mala, splnila. Nevedela o tom, len nevidela inú cestu. Nevidela iné východisko.
Rozmýšľala o všetkom, čo ju stretlo aj nestretlo v ten večer, keď neprišiel na dohodnuté stretnutie.Čakala pol hodinu, hodinu, nezvykával meškať. Volala a on nebral. Neskôr volala a ozývala sa jej len odkazová schránka. Večer sedela v okne a pozerala do noci. Cigareta zapálená naznačovala, že keď raz zhorí ostane z nej len špak, s ktorým sa už viac nedá robiť nič. Premýšľala nad vlastným životom, nad tým, čo sa stalo jemu, prečo ostal vypnutý. Nevedela zaspať, trápila sa tým. Ráno zliezla z podokenice a rozhodla sa ísť do ďalšieho dňa. Bola úplne mimo. Nedokázala rozmýšľať, nikto o ňu ani nezakopol, nikto sa jej nespýtal, čo sa deje. Rodičia si rovnako nič nevšimli. Nemala nikoho. O všetkých prišla. A ten, na ktorom jej záležalo najviac zrazu zmizol.
Sedela a pozerala do prázdna. Už nemyslela. Všetci ju opustili, stihla ich stratiť, preliezali postupne pod jej prstami a mávali pritom ako odchádzali navždy. Plakala. Strašne plakala. Fajčila jednu od druhej, bola to jeho obľúbená značka, rozmýšľala, čo ďalej a či vôbec niečo. Prišla o to, na čom jej záležalo najviac. Stratilo sa to ako predošlý deň. Dalo jej to pocítiť, že bola šťastná. Napriek všetkému. Bola. Lebo cítila, že robí šťastným aj niekoho iného. Ten niekto zmizol, nenechal ani adresu, pozdrav, nič. Už nikdy veci nebudú také, aké boli. Nedokázala si predstaviť, že by mala ostať bez neho. Radšej tu nebude zostávať vôbec. Zbytočne sa trápiť pre niekoho, kto ju aj tak len využíval. Stačilo.
Nebola to žiadna perfektne plánovaná smrť. Zašla do sprchy, tiekla po nej voda, na mladom tele sa jej penil sprchovací gél, ktorý jej kúpil on. Nevedela, že je to naposledy. Rovnako ako nevedela ani to, kedy sa s ním rozlúčila poslednýkrát. Oholila si nohu. Potom druhú, náhodou sa porezala a z rany začala tiecť krv. Zmyla ju vodou. Nebolelo to, len trochu štípalo. Potočila kohútikom, vypla prúd. Zabalila sa do uteráku. Od slabosti sa zosunula späť do vane. Chytila žiletku, ktorou si pred malou chvíľou holila nohy a zarezala ňou do zápastia. Sekla si to priamo cez žilu. Necítila bolesť, cítila len vyslobodenie a nekonečnú voľnosť. Cítila ako z nej po vlastných kvapkách pomaličky vyprchával život. Jej život. Ktorý chvíľkami ostával žitý. Prvýkrát odvtedy sa cítila skutočne šťastná. Nikto ju nezachránil, nikto pri nej v tej chvíli nebol. Poslednýkrát vydýchla sama, s úsmevom na modrastých perách.
A anjel len sedel povyše a sledoval jej konanie. Nezasiahol. Dostal to príkazom zhora. Malo to tak byť. Keby si nevzala život, možno by sa dožila staroby, obklopená vnúčatami a možno by ju prešlo auto, ak by sa vybrala von. Odžila svoje a spravila presne to, čo spraviť mala. Ublížila mu, ale spravila ho silnejším. Nezvládla to. Vybrala si svoju cestu. V tomto živote, nešlo o jej vývin.
V životoch ovplyvňujeme svojim správaním osudy ostatných. Do niektorých životov sa narodíme, aby sme trpeli, do iných, aby sme našimi činmi učili iných vážiť si život a ukazovať im smer, niektorými tvarujeme tých, ktorých počas cesty stretneme, v iných naopak týrame. A ak všetkým týmto prejdeme: útrapami, vyrovnávaním dlhov, životom obetných a obetovaných tiel, raz prídeme do života, v ktorom nájdeme aj pravé šťastie.
Čo získame z každého prežitého života, to nám ostane navždy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár