je mi to ukradnuté...
Robte si čo chcete, so sebou, so svojimi životmi a ja budem tiež.
Ak ma poprosíte o pomoc, vždy sa vám ju pokúsim dať, aj keď viem, že od vás nebudem očakávať NIČ
Zvykla som si. Naučila sa. Snažím sa nemať ilúzie, neísť k ohňu príliš blízko, pretože môže popáliť. Sú to pokroky. To, že som si to uvedomila. To sú prvé kroky- maličké krôčiky.
Som schopná pohádať sa o mojom svete. Svet, kde nie je všetko ružové. Mám to tu zelené, modré, červené, žlté, niekedy až príliš sivé. Neverím rozprávkam. neverím vo vernosť a ani v lásku až za hrob. Okolnosti ma k tomu priviedli. Netvrdím, že to neexistuje, ale neverím.
Načo?
Aby som zas uverila v nejaký pekný príbej so šťastným koncom a potom zistila, že to bol len sen? Ďakujem neprosím. Sny patria posteli, noci. Teraz je deň, slnko alebo dážď, čas vidieť realitu. Čas pozrieť sa pravde do očí. Možno to bude bolieť, ale nikto to nemôže spraviť za nás. Môžeme to skúsiť dnes, zajtra, o rok, nikdy...Každého osobná vec...
Rovnako ako je moja to, že to vidím dnes. Aj keď nie do detailov, základy mám. Na ostatné potrebujem čas. Nič nebude také, aké chcem, aby bolo....V zázraky neverím, nedejú sa. Nie v mojom živote. Nie v tomto živote.
Je to jednoduché tento deń skončí, príde ďalší a ešte jeden, až kým nepríde ten posledný a potom KONIEC...svet sa bude točiť naďalej, aj Ľudia pôjdu ďalej, iba ja tu nebudem....
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
romcika1
10. 8.augusta 2010 12:57
to je to...ten koniec :/
Napíš svoj komentár