Nechcem vidieť veci dopredu...
Nechcem si nakoniec vedieť príznaky všetkých okolností poskladať dokopy a nakoniec sama zistiť pravdu...
Chcem, aby ste mi tú pravdu povedali sami.
Vám je to možno ľahostajné, ale pre mňa dôležité.
Chcem vedieť, že mi dôverujete, aby som sa aj ja dokázala obrátiť na Vás.
Nechcem mantinely, dôvody prečo nie.
Nechcem hádky, ale nedokážem žiť v pokoji.
Uvedomujem si svoje chyby a viem, že možno som rovnaká, ale podnety sú dôležité. Vždy existujú minimálne dve cesty. Najčastejšie vyberám úprimnosť, pravdu a dôveru. A aj keď sú ľudia, ktorí sklamali, nedokážem sa im otočiť chrbtom.
Neklamali, iba nehovorili. Zvykávam to robiť aj ja.
Potom ma obviňujú.
A pochybujú.
O mne, o sebe, o našich putách a nedopovedaných vetách. O všetkých chybách, nesprávnych krokoch.
Ľutujem. V podstate neviem čo. Neľutujem svoje chyby.
Ľutujem to, že mi neveríte.
A pritom som sa vážne snažila. Niekedy sa asi iba snažiť nestačí. A preto to nechávam tak a idem ďalej. Napriek všetkému. S ďalšou ochrannou vrstvou na sebe a výkričníkom v rozume. Nikdy som neverila slepo. Snažila som sa. Ale rovnako som sa snažila dôverovať ,,priateľom" a zrejme som to isté čakala od nich. Asi som to chcela. Niekedy iba chcieť nestačí a mať je aj tak ešte krajšie. Zrejme to tak malo byť.
Myslím, dúfam, verím...
Nechcem byť ja.
Nechcem tu žiť, ale nechcem ani nebyť.
Nechem byť vždy tá vinná.
Chcem začať odznovu. Úplne. Ďaleko. Sama.
Aj tak sa to vždy skomplikuje, takže je v podstate jedno, čo chcem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár