Nie je ti vidieť nič okrem očí, hlavy a množstva hustých svetlých vlasov.
Ešte...možno ešte hrubé chlpaté ponožky vytŕčajú do noci.
A ty sa naňho usmievaš.
V skurvenej samote.
Nedchádza ti, že tu nik okrem teba nie je, že si ostala načisto sama.
Už nič viac, len zabaliť to do balíčka, naložiť do auta a vziať na psychiatriu.
Všetci okolo teba plačú, trápia sa a bojujú o holý život, lebo viac im neostalo... A ty... Ty sa len usmievaš.
Však čo robiť, keď si už prišiel o všetko a stratu toho, čo náhodne neodišlo si neuvedomuješ a vonkoncom nechceš predstavovať.
Nemáš nič, celé je to jedno veľké klamstvo a ty sa z toho potrebuješ poriadne vyslziť, prečistiť slzné kanáliky, ale na miesto toho sa len prázdno usmievaš.
Do prázdna.
Tam, kde by mala stáť silueta toho, ktorého si milovala.
Paprsky z jeho očí vyhasli rovnako ako dohorievajúca zápalka.
Usmievaš sa, aj keď vnútro krváca a myseľ prehráva..už nikdy viac..to isté dookola a bez prestávky.
Uvedomuješ si chyby a rovnako aj zodpovednosť za ne.
Ale on o tom nevie, nedozvie sa.
Tak to má byť.
Len dúfaš, že udržíš masku a jednu z póz, za ktoré by si si najradšej strčila prst do krku.
Vieš viac, akoby si mala, dokonca viac ako ti povedali, ale stále menej ako potrebuješ.
Nechceš, aby sa to opakovalo, kvôli niekomu vyzerajúcemu a zmýšľajúcemu ako ty.
Nevezmem si to na svoje tričko, ale nie je v mojej sile zmeniť vnímanie.
Nie je v mojej sile, zbaliť plantá a odložiť ich mimo dosah.
A rovnako nemám právo niečo o tom hovoriť, pokiaľ viem, že počúvať nebudeš.
Nechal si si ho dokurviť a vzdal si to.
A ja sa na to dnes nemám silu pozerať.
Dnes nemám silu hovoriť, klamať, že to zmysel má.
Vlastne, neklamala by som. Karma žije, ako jedna z mála.
Niekedy facky od nej, chvíľkovo zabolia.
Nepoviem ani slovo. Len sa usmejem cez neviditeľné slzy, zbalím si tých pár vecí z tvojej poličky, objímem priehľadnú siluetu a potichu zatvorím dvere.
Kľúčik odložím tam, kde toľkokrát predtým.
Nájdeš ho, viem to.
Keď budem sedieť vo vlaku a hlásateľ bude hlásiť nasledujúce stanice, z oka mi vypadne slza.
Zmizla hneď po zjavení.
Zmizla tak, ako som ja zmizla z tvojho života.
Nezvládla by som sa pozerať na to, ako sa opúšťaš.
Nerobí mi radosť pozerať sa na zhorené mestá a prázdne miesta po mojom odchode.
Ty... bol si zvyknutý na samotu.... Prepáč.
Možno ma pochopíš.
Ale ja som si nikdy nezvykla na jej opak.
Ostáva mi len umelo presviedčať samu seba, že toto je najsprávnejším riešením.
Aj keď sa všetko točí v uhloch pohľadu.
Aj keď je všetko celé zle...
Zasvieti mi telefón a na displeji ukáže Tvoje číslo.
Nezdvíham. Nemôžem. Raz pochopíš. Snáď.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
25. 12.decembra 2011 00:03
vcera som volal ex, chcel som jej popriat stastne a vesele vianoce. tiez nedvihala. mozno si vravela to iste
Napíš svoj komentár