Možno to malo byť práve takto, kvôli niečomu, čo ešte nie je vidieť. Netuším či som viac ublížila ja jemu alebo on mne. Alebo to bolo vyrovnané. Jeho ústa by asi povedali, že ja som mu neublížila a asi by rovnako opačnú vetu vyslovili aj moje ústa. Oboje sú len ústa. Ústa, ktoré klamú, aby neublížili. Ústa, ktoré chcú počuť pravdu. Teda aspoň tie moje. Ak v tomto období zaspím, moje myšlienky po prebudení sa týkajú vecí okolo školy, myšlienky okolo toho, ako prežiť ďalší deň, úsilia prežiť ho.
Čoho sa týkajú jeho myšlienky? Mňa na 99,98% nie. Snáď nej. A snáď je v pohode, zrejme ho robí momentálne šťastným, alebo aspoň šťastnejším. Myslela som si, že ho nenechám ísť aj keby si dal vzťah potvrdiť na radnici, ale...niečo vo mne sa zlomilo bez toho, aby ho vôbec uverejnil, bez toho, aby mi aspoň niečo povedal alebo naznačil. Koniec. Zakázala som si ? nie, nie je to jednoduché, nemyslím na veci, ktoré sme mali spoločné, na témy, ktoré sme rozoberali, chodím po miestach, na ktorých sme boli spolu a uvedomujem si, že dnes som zvlášť len ja a zvlášť len on. Pred ľuďmi sa mi darí tváriť normálne, správam sa bezproblémovo a výnimočne nekonfliktne. A keď ostanem sama? Tak som sama, nie je na tom nič príliš odlišné. Vždy som bola sama, aj keď som bola obklopená hŕbou ľudí.
Nadýchnem sa čerstvej noci a nechám na povrch vyplávať všetky myšlienky, ktoré ma ťažia. Všetko, to, čo ma trápi. Predstavuje len zlomok z toho a možno ma baví vyžívať sa v problémoch spôsobených našou spoluprácou, lebo tak sa mi darí vyvarovať problémom v reálnom živote dnešnej prítomnnosti. Zrazu je tu všetko, celé to nič, čo tu kedysi bolo. To, čo ostalo uväznené v spomienkach. Áno, aj spomienky potrebujú žiť a dýchať. Len sa nimi netreba dať ovplyvňovať. Nemôžeme im to dovoliť. Prežívať minulosťou, vyžívať sa v tom, čo už bolo, v tom, čo je navždy preč namiesto toho aby sme dávali šancu novým dňom. Dňom, ktoré nemusia byť také hrozné ako sa nám môže zdať, dňom, ktoré môžu byť dokonca lepšie a krajšie ako bola minulosť. Neviem koho sa snažím oklamať. Možno len samu seba a možno je v tých slovách niečo viac, niečo, čo ja nevidím a ani neuvidím, kým nezačnem myslieť inak. Plodím slová, rad radom...vypúšťam ich z úst, zanechávam na papieri, na klávesnici ostávajú stopy po mojom prstoklade.
Prázdne slová, pre mňa. Prázdne, ale oslobodzujúce. Neverím nikomu a máločomu a aby som uverila vlastným slovám, na to som už dostatčne poučená. Ak im uveríte vy a pomôžu, nech sa páči, berte, kým sa dá. A ak sa vyplnia, o to lepšie pre Vás. Avšak ja už dnes neverím vo vlastné šťastie, aj keď možno zlomky a úlomky z neho prebývajú kdesi na tejto planéte alebo galaxii.
Som vďačná...vďačná za to, že mám dar ovplyvniť ľudí. Zároveň som však neskutočne znechutená sama zo seba, tých ľudí viem doviesť k veciam, ku ktorým potrebujú a chcú prísť, k veciam ku ktorým by mali prísť pre vlastné dobro a rovnako presne tam, kde ich chcem mať postavených. Zle. Ale učím sa ako každý. Snažím sa nezneužívať to. Snažím sa byť lepšou, aj keď to nejde vždy. Viem, čo koho a kedy zraní. Niekedy dokážem vraziť dýku priamo do srdca a ešte sa v ňom pohrabať. Vtedy, keď ma privedú do šialenstva, vtedy, keď sa prestanem ovládať. Vtedy, keď sa mi zdá, že jediný spôsob obrany je útok a aj keď viem, že to tak nie je, nechám sa doňho zatlačiť. Paradoxne, najčastejšie a najsilnejšie to prenášam na ľudí, na ktorých mi záleží, na ľudí s ktorými žijem alebo som žila. Na ľudí, s ktorými som maximum času. Snažím sa, vážne sa snažím, ale načo mi to je, keď prídu, privedú ma do stavu, že si cítim vlastné srdce v ústach a ďalej to stupňujú, akoby čakali, kým sa neprestanem ovládať. Akoby im spôsobovalo radosť, to, že sa trápim, že vyzerám ako cvok, ktorý nevie čo zo sebou. Pár sekúnd pred alebo po zbláznení. A keď to kulminuje smejú sa, smejú a netušia čo cítim, nevnímajú mojim pohľadom, mojimi zmyslami a vnemami. Keď mi časť mozgu dookola opakuje NECHCEM, NECHCEM, NECHCEM a druhá UBLÍŽ, UBLÍŽ, UBLÍŽ...a k tomu všetkému ešte ich oči hovoria DO TOHO... nie, nie je to dobré a raz to možno skončí veľmi zle, dnes však ešte nie. Dnes ešte na to nie je správny čas.
Možno ma chápal. A možno nie. Možno ma nikdy nikto nepochopí, a ten, čo bude tvrdiť opak sa bude len pretvarovať. Možno sa niektoré veci nedajú pochopiť, treba ich len prijať a naučiť sa s nimi žiť. To, že budem nadávať na veci, ktoré mi ubližujú a ktoré ma brzdia mi nepomôže, naopak, skorej odoberie aj posledné zvyšky nádeje, ktoré ostali, ak ostali. Sú, existujú a snáď sa pominú, ak to už ďalej nepôjde ani po štyroch. Zatiaľ sú tu a sú znakom toho, že na to máme. Že máme silu vysporiadať sa s problémami, lebo inak by sme sa k tým problémom nedostali. Ukážu hranice, určia mantinely, spod ktorých sa nedostaneme, lebo každý pokus o to, bude zvlášť potrestaný. Život je sviňa, ale v podstate, každý z nás tvorí život, čiže každý sa stáva životom a rovnako sa každý stane aj sviňou...skôr či neskôr...niektorí sa s tým už narodia, niektorí sa k tomu vekom dopracujú, niektorí s tým zomierajú a prenášajú si to ďalej. Asi to bude pravdou, za svoj pozemský život vážne treba napraviť to, čo sme v predchádzajúcich pokazili, to čo sa napraviť dá a čo dnes nedovolí kľudne spávať. Len niekedy je potrebné prísť na to, čo to je. A niekedy je práve to, celoživotná úloha a poslanie. Vyriešiť konflikty dlhé pár životov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár