Zrejme vykrádam Matkina alebo Evitu, ale sedí mi to sem.
Niekedy stačí málo a môže to mať na nás výrazný dopad, asi natoľko výrazný, aký dôraz na danú vec budeme brať. O nič väčší ani menší.
Niektoré veci sú dosť výrazne zlé a niektoré zas výrazne prikresľujeme do tmavých odtieňov my. Našim postojom, strachom alebo negatívnymi skúsenosťami.
Zničenou snahou veriť v to, že niečo výjde podľa nás, že náš život má aspoň miernu šancu nabrať normálnejší smer.
Však stačí len chcieť. Uhol človeka, ktorý neskutočne túži veriť. Len chcieť nestačí, treba pre to aj niečo spraviť, pričiniť sa o vlastné šťastie pohnúť sa z miesta a neprešľapovať na mieste, nepozerať dozadu, aj keď sa mamon o to bude snažiť plnou silou.
Snažiť sa prinútiť nás, aby sme sa otočili späť, aby sme znova na vlastné oči prežili už raz prežité minulé.
Väčšina denne bojuje s démonmi okolitého sveta, s démonmi, ktorí sa snažia nalákať najslabšie ale vraj najinteligentnejšie tvory tejto planéty na stále nové a nové ,,dobrodružstvá“, nesprávne cestičky, často končiace slepou uličkou, ktorej označenie si vyberáme sami.
Pri vytváraní prítomnosti by sme mali myslieť na to, že minulé sa už zmeniť nedá a vymazať ide tiež veľmi ťažko, ak vôbec. Dávať si pozor, aby sme sa dozadu mohli otočiť so vztýčenou hlavou a úsmevom na perách. Podľa možností, úprimným úsmevom na perách s minimálnym prehrávaním. Prirodzeným. Na nič sa nehrať. Žiť a nie prežívať. Postupne si možno aj užívať dni, ktoré strávime na tejto planéte.
A áno je to tu znova, po výhre vždy príde prehra. Rovnako ako po dni príde noc a po jeseni zima. V živote každého človeka sa striedajú lepšie obdobia s horšími a zlé s dobrými. Lenže asi som špecifický prípad. Nechápem sa a zrejme ani tak skoro nepochopím, keď myslím pozitívne, niečo mi zovrie hruď a oznámi mi, že to tak na dlho neostane, že je to len momentálny stav, ktorý mi bol pridelený kdesi z hora a že toho, kto mi ho pridelil absolútne nezaujíma moja snaha tento stav udržať a zveľaďovať.
A tak si žijem vo svojom svete, kde mám takmer všetko rozdelené na prídel. Koľko voľných nádychov môžem za jeden deň absolvovať, ako dlho si môžem dovoliť nechať úsmev na tvári a na koľko sĺz mám denne nárok. Keď s nimi najmenej rátam, zjavia sa mantinely rôznych druhov, ktoré mi ohradzujú už dopredu vyznačenú cestu, s možnosťou pár výchyliek a možno pár núdzových východov. Sú to unikátne núdzové východy, keď sa cez ne podarí dostať, máme neistú šancu, že budeme pár týdňov, možno mesiacov, bez kontroly, že si budeme žiť svoje s démonmi v sebe.
Je to len šanca, na ktorú čakajú ony. Kedy sa budú aj oni môcť poprevážať na tomto svete, majú tu toho dovoleného veľa. Všetko, čo sa nám nechalo zakázať, majú oni k dobru. Všetko zlé, čo ide na naše tričká, ich teší a ťažia z toho. Sú vo výhode. Neviem možno je to skúsenosťami trvajúcimi niekoľko desaťročí. Roky driny a odriekania.
Mamon poskytuje lepšiu školu ako život, a to vôbec nepatrím k tým, čo sa spravidla rúhajú.
Neverím v Boha.
A vlastne ja už dnes ani neviem či ešte v niečo verím.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
otvoreneokno
29. 4.apríla 2011 16:27
Nejde o kvantitu, ale o kvalitu.
3
dosť kvalitne napísané =D
"Podľa možností, úprimným úsmevom na perách s minimálnym prehrávaním. Prirodzeným. Na nič sa nehrať. Žiť a nie prežívať. Postupne si možno aj užívať dni, ktoré strávime na tejto planéte."
.....toto mi hovorí z duše.
"Podľa možností, úprimným úsmevom na perách s minimálnym prehrávaním. Prirodzeným. Na nič sa nehrať. Žiť a nie prežívať. Postupne si možno aj užívať dni, ktoré strávime na tejto planéte."
.....toto mi hovorí z duše.
4
Napíš svoj komentár