Kolobehy sa vracali.
Odrazy ostávali stále rovnaké.
Nešlo to zmeniť, šlo to len prijať.
Vzoprieť sa.
Postaviť sa problému.
Bojovať.
Alebo sa vzdať.
A medzi tých, čo sa vzdávajú nepatrila. Aj keď to častokrát vyzeralo všelijako.
Už bol príliš blízko.
Po vyslovených slovách, ktoré sa pokúšala úsilím spojeným s tvrdým sebaovládaním ignorovať sa prisal k jej perám. Mal to byť bozk smrti. Mal ublížiť. Ale v drogovom opojení spísali pakt.
Pakt, ktorý sa zakladal na dohode, že mu bude pomáhať zabíjať a on jej namiesto toho daruje jeden deň do týždňa voľno.
Hra, ktorá nekryje náklady. Neživot.
Zvádzaj, jeb, klam, kradni a podvádzaj.
Obraz morálky a odraz posla Smrti.
Nevybrala si si, dostala si. A neskús mi nahovoriť, že zo začiatku sa Ti to nepáčilo ?
Všetkému zo začiatku ukazujú pekné stránky a dôvody prečo áno. A Tebe stačilo povedať, že to skončí.
Že sa konečne nadýchneš.
Že žiadne zajtra s nedostatkom látok, spánku a až s prílišnými absťákmi nepríde.
Že hlasy ostanú zamĺknuté.
Že budeš mať pocit.
Pocit, že si.
Nie na úrovni, akej by si chcela, ale v celkom funkčnom prevode.
Dnes ležíš na studenej podlahe, schúlená v prenatálnej polohe. Telo sa zviera v pravidelnejších a nepravidelných kŕčoch a ty držíš. Pretože vieš, že musíš. K tomu všetkému sa Ti ešte v mysli prestrihávajú obrazy. Obrazy, ktoré si sa ešte nenaučila vytesniť. Ale aj to raz príde. Naučiť sa vypínať, vlastné televízne prehrávače vo vlastnej hlave. Odpojenie elektriny sa rovná odpojeniu nervových vlákien. A proti tomu sa snažíš pomaličky postaviť.
Ako sedíte na lavičke a v jeho očiach vidíš lesknúce sa slzy po slovách, že všetko bude dobré, a to
hlavne pre neho, ak ostanú na úrovni lepších známych. Ako ho zraňuje a prebodáva hrotmi zvukov, že odletela s jeho spoluhráčom a lepšie bude, ak mu to povie sama, ako by sa to mal dozvedieť odinakiaľ. Je jej ochotný dať ďalšiu a ďalšiu šancu, aj keď je evidentné, že o ňu nestojí, odmieta ju a len hlúpo využíva. Robila to pre jeho dobro. A z časti mala pravdu.
Ako vytáča telefónne číslo, pár sekúnd po tom, ako dohovorila s kamarátkou, ktorá od neho dostala sms, že to chce skončiť a rozlúčiť sa. Pár hodín pred tým boli spolu vonku a usmievali sa na sprostých príhodách o mačkách. Nevie čo si myslieť. A keď hovor nie je schopná uskutočniť, nevie čo povie a prvé, čo ju pred pípnutím a odpojením napáda je fráza ,,si normálny ? prestaň s tým !“.
Stále má pred očami ten večer a slová, pojedol som paket a rozrezal si ruku. Po telefóne znie všetko nafúknutejšie. Bála sa, aj keď vedela, že tieto veci sú pri jej službách normálne a po záležitostiach od vtedy, to bol druhý ,,prirodzenejší“ pokus. Rozprávala. Veľa. Dookola to isté v obmenenej skladbe vety. Chcela ho udržať na telefóne čo najdlhšie. Presvedčiť, že to riešenie nie je. Sčasti sa podarilo. Dnes našiel svoje šťastie a zabudol na cestu, z ktorej prišiel.
Ako leží na vyskladanom gauči s jazykom prepleteným s tým jeho v tesnom objatí. Ako nachádzajú chvíľkové zhúlené šťastie práve v okamihoch, keď sú pri sebe. Prišlo a prešlo to až príliš prirodzene. Toto je vec, ktorá šla mimo nej najviac prvýkrát. Jej premena bola dokončená. Neublížila nikomu. Aj keď bola chvíľu neistá. Aj keď si pripadala ako šlapka. Nebola ňou z vlastnej vôle. Len z nedostatku sily postaviť sa proti sebe samej. Ničila s úsmevom. A vtedy našla šťastie, ktoré sa neskrývalo v umelej chémií.
Ako ho objíma a následne sa dozvedá, že všetko je ukradnuté, vyjebal sa na priateľku a postupne aj na ňu. Ako to dodnes nedokáže pochopiť, aj keď to prijala. Bol len rovnakým poslom, akým sa stávala ona. Len mal viac absolvovaných hodín a viac praxe v teréne. Postupom času to reguloval a s démonmi často remizoval. To sa od neho naučila. Aspoň vedomie, že to ide, že niečo také existuje.
Prestrih. U neho doma. V jeho izbe. Dve telá. Dvaja poslovia. V sebe. Jebanie.
To, čo by v jednej dobe zabilo ostalo prijaté a neskúsené chápať. Premena dokončená. Asi je čas na niečo nové. Začať proti sebe bojovať.
Len útržky. Okamihy. Momenty. Záblesky. Zrýchlený pulz a prerývaný dych. Je toho príliš.
Len pár slov vo výdychu pred novou záplavou. Prosím, nech to skončí. Ďalšia hrsť niečoho, čo nemá, lebo zradila aj smrť. Tým, že kráča proti nej, aj keď nie príliš úspešne. Bojuje proti niečomu, s čím sa nedá vyhrať natrvalo. Ale snaha sa vždy cenila. A ona sa veľa naučila a stala silnejšou. Dnes sú veci inak. Najradšej by zomrela za ich životy, každý posol však vie, že to možné nie je.
Tak len blúdia a hľadajú na tenkom ľade priestor, kde sa im bude korčuľovať aspoň prijateľne.
Na teraz s ňou skončil. Vychádza z nej, zanechávajúc škaredý rez na stehne pri ostatných škrabancov. A viac krvi ako zvyčajne. Ono sa to zocelí. A ona sa postupne prebíja do elity jeho kuriev. Smrť nepoužíva prezervatívy a on nie je výnimkou. Ale raz. Raz ho možno zosadí z pomyselného trónu a všetko riadenie ostane na jej pleciach.
Upadla do bezvedomia ponorená vo vlastných filmoch.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár