Každý deň sa pýta PREČO JA? NAČO TO BOLO DOBRÉ?
Každý deň rozmýšľa, koľko dní jej ostáva, koľko toho ešte vydrží. Ako to ukončiť čo najrýchlejšie a najlepšie. Zarazí sa. Vedomie k nej prehovorilo, už dlhú dobu sa iba nečinne prizeralo. Musíš trpieť. Nezabúdaj na to. Je to TVOJA vina. Nebyť TEBA nič by sa nestalo. Neuľahčím TI to. Nečakaj to odo mňa. Neháda sa s ním. Nemá na to silu. Nemá silu na nič. Neustále opakuje jednotlivé činnosti a dni s nocami sa jej zlievajú do jedného. Jediný zmysle, ktorý v tom celom vidí je UTRPENIE.Teší sa tomu. Teší sa tomu, že to bolí. Aspoň vie, že ešte stále jej schopná cítiť aspoň niečo.
Berie nožík. Jemne si ním prejde po ruke. Po chvíli uvidí slabučký, jemný odtlačok. Pritlačí silnejšie, aj keď ešte stále dosť jemne (čo už nožík ostal tupý. A ona bez energie z neho ostrejší robiť nebude). Tenký premienok krvi. Pozrie naň. Stále jej to nestačí. A bolesť tiež nedorazila. Už dlho necítila fyzickú bolesť. Kolmo na prvý rez zareže poriadne. Silno. Odvráti tvár v strachu z bolesti. Podvedomý reflex. Teplá krv jej vyteká z ruky a ona iba sedí a pozerá, čaká či jej telo začne vylučovať látku, od ktorej sa jej trochu uľavi.
Beznádej. Pozrie smerom k balkónu. Rozpamätá sa, čo jej hovoril. Keď sa chceš zabiť, tak sa zabi, ale so smrťou sa nezahrávaj. Žily maš inde ako vedú čiary. Nič to. Nemohol o tom vedieť nič. Nemohol vedieť nakoľko jej to pomáha a uľahčuje celú situáciu. Nevedela to ani ona. Iba si myslela. Nechcela zomrieť. Teda, nie týmto spôsobom. Najprv to musí odtrpieť. A to môže trvať aj roky. Naveky. On vedel. Všetko čo robil malo nejaký zmysel do budúcnosti, spoločnej alebo oddelenej. Ale toto nestihol dokončiť. Alebo bol k nej príliš mäkký. Znova si ho idealizuje.
Vie, čo bolo vo veci.
A vie, že aj on mal svoje jazvy.
Vie, že tomu mohla zabrániť.
Stačílo iba...
Stačilo iba prísť o niečo skôr alebo neskôr. Prečo ju to začalo zrádzať až keď sa uvedomila?
Keď prišla na to, o čo v živote ide? Ako neide o vôbec nič a zároveň o úplne všetko.
Keď si konečne uvedomila, že toto nie je tá cestá a môže kráčať aj inam. Zrazilo ju to. Zrazila sa sama. Veci dobehnú práve vtedy, keď si ich plne uvedomíme a pokúsime zmeniť ich. Neskoro. Alebo priskoro. Na tom nezáleží. Premietne sa jej obraz.
S bolesťou v očiach sa od neho odtiahne a jej pri dverách vylepí. Niečo v afekte vysloví. Zatresne dverami a uteká. On sa iba provokačne usmeje. Číta z jej očí: Bež za ňou. Niečo sa stane. Cítim to. Flegamtický pohľad. Podíde k oknu. Ona sa cíti nesvoja. Divný pocit. Tuší to, ale dúfa, že sa mýli. Veľmi sa chce mýliť. Pozerá na neho a netuší, čo sa mu odohráva v hlave. Nevie, čo čakať. Doteraz ho takého nezažila. Síce...Doteraz sa v takej situácii ani neocitli. Podíde k nemu, pobozká ho na líce, obíme. Poslednýkrát. Ešte o tom nevie. Zbohom. Dvere sa zatvárajú. Už nevie, čo sa za nimi deje a nevie ani čo sa odohrávalo v jeho hlave za celý ten čas. Obavy. Stres. Strach. Úzkosť. Napätie. Najbližšie dni si nepamätá. Jej telo si utvorilo blok.
Je späť. Pohľad na dorezanú ruku. Krv zaschla. Nevie čo robiť. Nenávidí to. Sa. Všetko. Nezmení to. Aj chemické šťastie je šťastie aleb skôr nešťastie. Neberie to tak. Nechce.Potrebuje cítiť tie slabé, prchavé záblesky šťastného života. Chvíle keď si myslela, že to stálo za to. Nič za to nestojí.
Za pocity, ktoré prežíva každý boží deň.
Pocity, ktoré jej nedovoľujú prestať myslieť.
Nútia mozog pracovať takmer v každom stave.
Nečuduje sa.
Vypočula si toho dosť. Stačilo.
Uteká pred realitou.
Permamentne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lucy92
7. 11.novembra 2010 20:46
dokonale ale krute. velmi krute.....
Napíš svoj komentár