Sedela na studenej kamennej zemi. Prázdna. Neskutočne prázdna. Tmavé vlasy jej padali do tváre, nedalo sa jej vidieť do očí. Možno by povedali mnoho. Zakryla ich. Veľké hnedé oči, ktorými sa snažila zakryť vidinu prekonanej bolesti. Snažila sa pôsobiť bezstarostne, snažila sa zbaviť pocitu viny. Pocitu, že všetka vina patrí jej. Pozerala niekam ďaleko, ale napriek tomu nič nevidela. Slnko jej ohrievalo chrbát. Dávalo jej aspoň malú nádej veriť, že zajtrajšok môže byť iný. Bolelo to, viac ako by sa dalo predstaviť. Stále sa vracala v minulosti dozadu. Nedokázala sa cez ňu preniesť. Prešli mesiace. Napriek tomu je tam, kde je. Neposunula sa dopredu. Ostáva na jednom mieste. Po toľkom čase ani nedokázala plakať, z jej sĺz by sa mohol stať celý oceán. Jemné slzy, nič viac... žiadne nekontrolovateľné vzlyky. Len slzy a zamrznutý úsmev na tvári. Úsmev nad vlastnou trápnosťou a úbohosťou. Tie dni sa jej vracali späť, v okamihoch, situáciach, prežitom. Nemalo to takto skončiť. Mala byť na ich mieste. Nemala tu ostávať. Mala mať rozum, nemala zachádzať do extrémov, v ktorých bolo očakávané, že sa na ne príde.
Cíti každý kúsok jeho tela. Vôňu. Dotyky. Hlas, ktorý jej dával pocítiť, že je všetko aspoň v akom-takom poriadku.
Vidí ho. Už k tomu ani nepotrebuje látky. Je MŔTVY. Pochopí to raz ?
Prečo sa k nej stále ozýva ?
Prečo jej nedovolí ísť ďalej ?
Obíjme ju. Pobozká. A znova. Neprestáva a ona chce.
Tiež má svoje túžby. Túžby, na ktoré ostala sama. V ktorých ju nechal. Nebola jediná, vždy bola len druhou. Tá prvá sa o nej nemala nikdy dozvedieť. Aj keď k nej cítil toľko, čo cítil. Čo to bolo v skutočnosti, nevie. A už ani nezistí. Jeho ústa jej to nikdy nepovedia. Onemeli navždy. Trasie sa, ale slzy stále len tečú. Nebolo treba tak veľa a všetko by skončilo inak. Lepšie pre nich.
Ona sa odpísala v deň, keď prišla k nemu do kanclu. Išla tam s tým, že to ukončí. Preto teraz trpela. Preto sa toľko obviňovala. Nebolo potrebného veľa a možno by tou mŕtvolou bola ona. A možno by si všetci traja žili ďalej svoje nudné, stereotypné životy ako dovtedy.
-Láska, ja Ťa nenechám ísť. Nedokážem to.
Už bola rozhodnutá, nebolo to jednoduché, ale konečne to v sebe uzavrela, vediac, že je to jedno z mála správnych rozhodnutí, na ktoré prišla v poslednom čase. Musela, pre ich šťastie. Pre jeho šťastie a rovnako pre šťastie jeho priateľky.
Podišiel k nej, jeho ruka rozopínala jej nohavice, vyzliekala jej nohavičky, ukladala jej telo na jeho stôl, ústami prechádzal po odokrytých miestach na jej polonahom tele.
Jej ruka vyzliekala jeho košeľu, rozopínala jeho opasok a vyzliekala jeho nohavice.
Vedeli, že toto sa stať nemalo. Vychutnávali posledné spojenie ich túžiacich tiel, ešte nevediac o tom, že je posledné. Ešte nevediac o tom, že vo dverách stojí niekto, kto ich pozoruje. Kto precítil ich posledný spoločný orgazmus najsilnejšie, najintenzívnejšie a aj najbolestivejšie. Len stála a pozerala sa. Skamenela.
Pokračovanie poznáte.
-.-.-.-.-.-.-..-.-.-.-.-.-.-.-.--.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
Celý život, ktorý prežívala dovtedy pre ňu prestal existovať rovnako ako prestali existovať ona a aj on. Prešlo mnoho dní a ona, namiesto toho aby sa aspoň trochu vrátila do života, sa odčlenila od okolia, odčlenila od všetkých. Nechali ju v tom samu, a vôbec si neuvedomovala, že ona nechala ich. Že sa vzdialila ona a že ony s tým nemali nič spoločné. Nechcela, aby videli ako trpí. A vlastne na jednej strane ani nechcela trpieť, po tom všetkom, čo sa stalo to bolo zbytočné, ibaže druhá strana jej prikazovala trpieť. Prenášať si celú vinu výlučne na seba. Tá strana v nej prevládala. A ona ju vypočula, trpela a považovala to za jediné východisko, nechcela a nemala prečo to meniť. A ani pre koho. Každodenné rozhovory v jej mysli o tom, kto za to môže a čo mohla spraviť ona inak. Každodenné prehrávanie okamihov, ktoré strávili spolu, ktoré mohli stráviť spolu. Nie je to dobré. A zrejme ani nebude.
Studená kamenná zem. Slnko už nevidieť....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár