Všetci sa vyvíjajú a rovnako sa vyvíja posúva dopredu aj ona.
Naučila sa utíšiť svedomie.
Nperipúsťať zlé veci.
Ignorovať morálku. Sama sebe sa čuduje, že to ide. Síce jej odišla chuť do jedla, ale v porovnaní s tým, čo všetko mohlo nastať minimum.
Mohla sa zrútiť. Prepadnúť výčitkám Ľutovať. Seba aj ostatných.
Ale ona iba hľadí a kráča.
Bezsmerne, bezcieľne.Naslepo. Túži, ale odopiera si to. Bojuje proti systému, sama proti sebe. Kým to ide. Dúfa, že vydrží čo najdlhšie, ale sama pochybuje. Už sa trošku pozná. Máličko.
Ale vie, že čakať môže všetko. Doslovne. Stále cíti jeho dotyky na svojej pokožke. Aj keď je to už dávno. Aj keď on na to možno 100krát zabudol.
Ona nezabúda. A na toto sa ani nedá. Alebo nechce. Nevie. Chce to späť.
Nie na okamihy, nadlho. Veľmi dlho. Obímať, bozkávať, hladiť. Ako kedysi.
Sama s tým skončila, už nevládala. Možno to iba vzdala.
Pre dobrú vec. Pre vyššie dobro. V mene lásky. Tej, čo neexistuje. Vo viere v karmu. Nechce, aby sa jej to vrátilo. Možno je karma mŕtva. Možno nie je žiadna moc, ktorá zabezpečí, aby zlí pykali, trpeli a niesli vinu za svoje hriechy. A možno existuje. Nikto nevie.
Ona padá, ale má záchytné laná, ktoré pád spomaľujú a utlmujú, Raz sa však uvoľnia, roztrhnú a poadne do hĺbky. Také pády prežije len minimimum ľudí. Má nádej. Stále ju má. BIla sa a bojovala za ňu. Nádej to ocenila. Stojí na jej strane. Niekde uprostred medzi dobrom a zlom.
Prázdne slová. Už s nimi nebojuje.
Poddáva sa im. Niekto alebo niečo to už zariadi.
Nejako.
V teorii spravodlisvosti.
Nezabúda, že vždy sa dá prejsť na druhú stranu.
Nezabúda, že všetko je možné.
Stačí len chcieť.
Zrazu sa zobudí. Všade naokolo tma. Hmatá po telefóne, aby zistila koľko je hodín.
Studený pot jej steká po chrbte...pol tretej.
Ten sen bol tak reálny. Cítila jeho dotyky. Stále jej bije srdce...zhlboka dýcha. Opatrne sa postaví a celý svet sa točí s ňou. Kráča popri stene...po troch krokoch sa zosunie nadol. Nohy ju nedokážu udržať.
Upokojí dych, zavrie oči. Znovu otvorí. Sú privyknuté na tmu.
Podíde k oknu, otvorí ho. Zhlboka vtiahne do pľúc čerstvý vzduch.
Z očí jej tečú slzy. Neovláda ich. Uvedomuje si iba, čo sa stalo. Uvedomuje si, že zodpovednosť je aj na jej pleciacj. Cíti sa strašne prázdna. Slzy bezmocnosti, iba tečú, nevzlyká.
Vyberie cigaretu z krabičky a zapáli. Konečne to dostane pod kontrolu. Dopáli jednu...pozerá do noci...skôr ako to príde znova zapaľuje aj druhú. Vie, že už nezaspí. Nespí, odkedy sa to stalo. Trpí...ale nedovolí to pochopiť ostatným. Ľahne si a rozmýšľa, nad všetkým...znova plače, teraz sa to nepokúša ani zastaviť, zmáča celý vankúš a vzlyky sa jej derú z hrdla akoby neplakala celé roky. Jej vina a musí s tým žiť. Nikdy sa to celkom nenaučí. A už jej s tým nepomôže. NIKDY. Pred svitaním prejde do kúpeľne a zmyje si slzy z tváre. Zamaskuje červené, uplakané oči a oblečie sa.
Skočí do stánku a kupuje cigarety. V noci vyfajčila celú krabičku.
Príde na cintorín, zapáli sviečku. Viac sa tam nezdržuje. Nedokáže to.
Vyvolí číslo.
V telefóne sa ozve spomalené: prosím?
Rozhodným hlasom odpovedá: potrebovala by som za desať ma poobedie...odlmka...áno, budem tam. Zloží.
Poobede vidí svet z druhej strany, z krajšej perspektívy...zabúda na problémy...zrazu plače...Znova.
Vysilená zaspí a keď sa zobudí, cíti sa rovnako.
Všetky dni sa jej zlievajú do jedného. Už nikdy nebude nič ako predtým. Bude tomusieť niesť až do svojho konca. Ten príde až vtedy, keď to sama dovolí...Musí to odžiť, chápe ako to cítili iní, ale vie, že to mohla nechať tak, jediný raz poslúchnuť vnútro...Nič z toho sa nemuselo stať. Dorezané ruky hovoria za všetko. Vnútorná bolesť sa snaží dostať von...nepomáha..
Unavenejšia ako keď šla spať, iba príde k stolu, z krabičky vyberie pár tabliet Xanaxu, zapíja percentami...Kľudne zaspáva...Dala si viac ako mala, ale menej by nezabralo...už nezaberá nič. Možno na chvíľu stratí vedomie. Je jej to ukradnuté.
Zomrela.
Dýcha, myslí, chodí, ale nežije. Existuje a vie, že nič iné si ani nezaslúži.
Trhá sa zo sna, ale jej telo to už potrebovalo. Je z nej troska. Možno sa prinúti vzchopiť, ale tieto jazvy jej ostanú už navždy...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
loveistheanswer
6. 10.októbra 2010 14:12
fuuha...
Napíš svoj komentár