,,Nie je to dobrý nápad Dee, mala by si s tým seknúť alebo aspoň obmedziť. Zdá sa mi, že v tom lietaš čím ďalej, viac. Ostalo mi z neho trochu“ povedal po dlhšej odmlke.
Rozvalený na pohovke v skromne zariadenej obývačke jeho provizorného bytu, som ťukala nohou o stolík, na ktorom sa povaľovali zbytky trávy, kúsok alobalu, cigarety a zapaľovač. Robila som to preto, že mu to liezlo na nervy a zároveň aj kvôli tomu, že ma to privádzalo k absolútnemu pokoju. Hlavou som sa mu opierala o rameno a rozmýšľala nad tým, čo všetko sme už my dvaja spolu prežili. Z akých problémov mi pomohol vysekať sa a z akých problémov sme sa vysekali spoločne. Vlastné prsty si vplietol do mojich vlasov a vtisol mi na čelo pusu. Nerozmýšľala som nad tým či to bola súrodenecká pusa, alebo bozk, ktorý mal vyjadriť všetko to, čo v ňom rástlo smerom ku mne. Nadýchla som sa vône jeho trička. Silno si ma k sebe privinul a ja som sa v tej chvíli cítila až príliš bezstarostne. Neviem či za to mohli účinky byliniek v mojom tele, úľava od každodenného stresu alebo jeho blízkosť, ktorá ma vždy dokázala naladiť tak, aby som dokázala premýšľať aspoň trochu normálne, neskratovo. Kým som si stihla uvedomiť čo robí, jeho pery sa priblížili k tým mojim až na príliš blízku vzdialenosť. Cítila som jeho dych, počula tlkot jeho srdca, vnímala jeho myšlienky. Ako by sa z nás stala jedna osoba. Pobozkal ma. Vlhko, krátko a jednoducho. Odtiahol sa a s prižmúrenými očami sledoval moju reakciu. Objala som ho a pritlačila k sebe. Nechcela som, aby tá chvíľa pominula tak rýchlo. Chcela som ostať navždy v jeho objatí. Cítiť istotu, ktorú mi poskytoval, aj keď sme si boli obaja vedomí, že to zrejme nie je možné. Ja pri ňom, on pri mne...neprestával, čoraz viac sa dožadoval mojich bozkov, snažil sa ma udusiť vlastnými. Opar túžby, ktorý sa vznášal v izbe bol hustejší ako bongo, ktoré sme si natiahli ani nie pred polhodinkou. Sľúbili sme si, že s tým prestaneme, niečo podobné sa mi mihlo mysľou, pri tom, keď zo mňa sťahoval nohavice a do očí mi udrelo dávnejšie vyzlečené tričko.
Chcela som a zároveň som nechcela. Stále som mala pred očami jeho obraz a písmená, ktoré mi poslal, mali dávať zmysel, že už nie je nezadaný. Našiel si vzťah, hupol sa do vzťahu. Ublížil mi tým, a ja zas svojou túžbou ubližujem osobe, ktorú mám vo svojom živote asi najradšej a o ktorej viem, že má rada mňa. Len to hlúpo zneužívam. Lebo sa mi nedostalo to čo som si priala viac ako hocičo iné. O seba som dávno prišla. Možno som bola viac len pre neho a pre tých, ktorí to z času na čas potrebovali. Niektorí by povedali, máš rodinu. Lenže rodina nebola tá, čo pri mne stála. Bol to Daniel. A ja som mu za to bola vďačná. Bola by som pre neho ochotná zomrieť, dýchať za neho. Dlho som tu bola, len kvôli nemu. Ľúbila som ho tak, ako nikoho nikdy viac nebudem. Ale nemilovala som ho. Bola to osoba, ktorej som kedysi zverila svoj život, keď sa duša oddelila od tela.
A jeho prst som cítila v sebe. Jeden, vzápätí dva. Jeho jazyk, v mojích ústach. Moje stony v jeho obývačke. Jeho pery na mojom bruchu. Jeho jazyk vo mne. A môj prst v jeho ústach.
Môj orgazmus. Stav keď myseľ opustila moje telo, zbavila som sa jej. Triaška môjho tela a jeho úsmev.
Moja ruka šmátrajúca po jeho penise. Jemné pohyby hore a dole, stupňujúce, nástojčivejšie. Jeho ruka na mojej. Jeho penis v mojích ústach. A moje vlasy prepletené cez jeho prsty.
On vo mne a ja v ňom. My spolu. Znovu.
Ako vtedy. Akoby sa čas ani nebol pohol dopredu. Malo sa to takto skončiť, lenže to by nebol môj život a to by sa v mojom živote muselo vyskytovať trochu šťastia. Lenže ja a šťastie sme odmala neboli kamarátmi.
Stáli sme na balkóne a poťahovali si z cigarety. Na striedačku. ,,Dia, toto sa zrejme nemalo stať, uvedomuješ si to, však?“ Ústa mi onemeli, iba vyslovil to, čo vo mne rástlo odvtedy ako sme vyšli spolu na vzduch. ,,Ty miluješ jeho. Viem, niečo cítiš aj ku mne, možno je to svojim spôsobom láska. Viaže ťa ku mne pocit zaviazanosti. Pomohol som ti, lenže zároveň som ti pomohol aj dokurviť život, ktorý si mala.“
Objala som ho a potiahla si z cigy ,,Nie, ty si môj život nedokurvil, pomáhal si zachraňovať zvyšky z neho. Stál si tu, keď všetci odišli. Možno si nie vždy chápal moje činy a konania, ale neodsudzoval si ich ako väčšina mojich ,,veľmi dobrých kamarátov“. Pičoval si po mne, vyčítal si mi mnoho vecí, ale nepamätám sa, žeby si ma odsúdil. Zachránil si omnoho viac ako si myslíš, že si zničil. Vieš, ako som na tom bola. Nie je to až tak dávno a vieš aj ako som na tom teraz. Ako na hojdačke,ibaže vtedy to bol zúrivý kolotoč. Mám v tebe istotu, niečo z teba ide, niečo, čo mi dodáva pocit normálnosti. Bukowski raz napísal: Ak sa zmierime so skutočnosťou, že pre svet budeme navždy len bastardmi, postavíme sa na nohy po akomkoľvek páde. Ja som dole. Snažiť sa postaviť, nemá cenu. Ale aj dole môže byť príjemne. Keď sme obklopený správnymi ľuďmi.“
Usmial sa. ,,Bež sa z toho vyspať a popremýšľaj, čo ďalej. Čo spravíš s ním. Záleží ti na ňom iným spôsobom, aj keď nespravíš nič a konečne sa rozhodneš posunúť ďalej. Urob si v hlave poriadok. Prespíš tu alebo pôjdeš domov?“
Vedela som, že musím ísť domov, že to bude tak správnejšie. Aj keď budem musieť počúvať každodenné hádky matky a brata, nakoniec to utíchne a ja budem môcť v pokoji, slzách pri čaji a cigarete premýšľať nad spackaným životom, ktorý sa možno raz dá aspoň trochu do poriadku. Chcela som odpovede, ale moje vnútro ich nechcelo. Bolo načase vnútro spracovať a konečne sa pozrieť pravde do očí. Nechať ju vypustiť von, vyplávať na povrch.
,,Pôjdem domov. Ďakujem. Za všetko. Zavolám ti zajtra a možno ešte dnes. Pá.“ Zahlásila som, zbierajúc si veci, ktoré som mala vyhádzané z kabelky, vtískajúc mu pusu na líce. ,,Opatruj sa, Dan“
Zavrela som dvere a ponáhľala sa v ústrety rozhovorom s mojím vedomím a podvedomím. To zas budú hádky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár